Ako malých chlapcov nás otec občas brával do lesa za účelom zberu plodov Ostružiny malinovej v množstve špecifikovanom ako ,,pre vlastnú spotrebu". Subjektívne môžem zhodnotiť, že brutto 5 kíl malín som fyziologicky vo veku 10 rokov asi nebol schopný naraz potrebovať. Ako som správne pochopil otec nemyslel len na moju spotrebu. Takéto množstvo potrebovala rodina, pre kompót, koláč, malinovú penu. Ako malý chlapec som vnímal len obrovský nepomer medzi veľkosťou lesa a miniatúrnymi plodmi maliny, ktoré som zbieral celú večnosť. 

         Dnes však vidím 5 hektárový lesík, ktorý vyzerá žalostne miniatúrne v porovnaní s malými malinami. Maliny sú dnes opäť pri sile, pretože som im svojou skoro 20 ročnou neprítomnosťou pri zbere umožnil rozrásť sa, vytvoriť rodiny, deti, klany, génové mutácie. A venujem im ďalších 7 rokov, kým ich prídem okupovať s dcérou, ktorej vysvetlím prečo potrebujeme 5 kíl malín. Zisk pracovných a zručnostných návykov uvediem ako súčasť hry,, dobývanie malín v lese". Dodnes si pamätám, ako nerád som sa odtŕhal od vysielania Tom a Jeryho v televízore ,,u babky,“ i to ako som zbožňoval chuť lesných malín či jahôd. Diametrálny rozdiel. Babka pestovala veľa ovocia a zeleniny no maliny či jahody z lesa, majú v živote každého človeka osobitný význam a zanechávajú nezameniteľnú chuťovo- pamäťovú stopu. 

          Tento ,,malinový lesík" sídli vedľa veľkého – Praženicového lesa. Praženicový les sa od malinového až tak neodlišuje. Rozdiel je len v rozlohe, a v tom, že praženicový les má okrem malín i provizórne ohniská slúžiace na tepelnú úpravu mäsa a lisovaných farbených koží s rýchlosoľou - čiže špekáčok. Príprava praženice v tomto lese teda nieje raritou, je nutnosťou ak sa nechceme nasilu udobrovať s falošnými špekáčkami. Celé sa to začalo nejak takto: Mal som dvanásť rokov, kamarátov, ocov ruksak a vojenskú dýku. Skoro ráno som vstal do mrazivého suchého vzduchu a vydal sa na cestu...
         

         Ľad a nedotknutý sneh v dlhom echu pukajú pod váhou naložených saní. Zvuk sa rozlieha kopcami, trieštivé mínusové teploty sa mi zapisujú do prekrvených stehien. Zásadne nenosím ,,ceple gače". Sneh je sypký a hlboký. Tu ešte nevkročila noha muža /od posledného sneženia/a my máme tú česť užívať si brodenie závejmi v strmom kopci. Amundsen mal jasný cieľ a stavil na inštinkt. Nepoužíval na cestovanie stroje a my tiež nie. Kráčame, podchvíľou utekáme so sánkami do náručia lesa za dedinou. Dvoje saní vezú dôležitý náklad. Láska ide cez žalúdok no momentálne sa vezie na našich saniach. Aby vám bolo jasné, nevezieme so sebou babu. Láska má mnoho podôb. Jedna z nich je - slanina. Celou vetou: tento jav a stav označujeme ako termín ,,láska ku slanine". Slaninka hreje, slaninka poteší, slaninka chutí, nevypína sa a nezávidí ti, slaninka nieje falošná, a všetko vydrží. Sane ťaháme my, v úlohe grónskych polovlkov sa striedame všetci štyria. Každý chvíľku ťahá... sánky. Pílku ťaháme tiež, a máme aj sekerku, nožíky, zápalky, a vlastne všetky veci, ktoré dvanásťroční chlapci v divočine, /3 kilometre za dedinou/ tak zúfalo potrebujú. Je pol ôsmej ráno a slávnostne prekonávame hrebeň kopca. Ľudo, Paťo a Maťo sa so mnou vydali na výpravu. Teraz sme na najvyššom bode našej cesty a nasleduje jazda smrti, brutálne preteky o dobitie zrúcaniny Csákiovskeho letohrádku - Sanc souci. Boj sa stupňuje, k treskúcemu mrazu sa pridáva vietor a víriaci sa prašan máme všade. Dvadsaťsekundovú snežnú slepotu vystriedal dejový zvrat. Konkrétne, koreňový vývrat. Letím vzduchom. Nadlietavam o desať kíl ťažšieho Ľuda. Vo vzduchu kopem Paťa do zátylku a pristávam v zasneženom malinčí. Aká irónia. Hneď vstávam. A kontrolujem straty. Každý však žije a zdá sa, že sa dobre bavia. Chudáci, Nehonečné veky samoty a ťahania saní v tomto lese ich pripravili o rozum. Ja si však zachovávam chladnú hlavu. Vypľúvam sneh a špagátom opravujem zlomené sánky. Zostať tu by znamenalo zmrznúť. Dnes chcem vidieť slaninu spievať. Ako by sa asi cítila slanina v batohu, keď by som jej nedovolil ohriať sa nad pahrebou, ale zostala by v ruksaku tvrdá a nevyužitá ako Trúdnatec kopytovitý v bukovom lese. Mužstvo sa však rýchlo dalo do kopy a pokračujeme v brodení snehu. Cestu si krátime vtipmi i konšpiráciami o ďalšom frajerovi Zuzy B. z vedľajšej triedy. Len toho roku to dotiahla na číslo 5 tak uvidíme. Necháme sa prekvapiť. Konečne dorážame do cieľa. Namiesto skladania zásob a rozkladania ohňa dorážam Ľuda na zem a kopem Maťa, lebo ma označovali konšpiratívne za číslo 6. Hnusáci. Keby vedeli, že som Zuze daroval mesiac svojho času jako nepísané číslo 4. Mlátime sa hlava nehlava. Kotrmelce páčenie, škrtenie. Paťo dokonca dobehol s voľakým papekom a vedie svoju vlastnú bitku. Podchvíľou sa bije s každým zvlášť. To je celý on, nerád sa nudí. Nakoniec končíme, uzmierujeme sa expresívnymi výrazmi. Nosíme zasnežené drevo a rozkladáme oheň. Vatra horí krásne. A my zasnežený, sa topíme a dymíme ako štyri teplárne. Na tomto mieste by som chcel odhaliť svoju lásku k praženici, slanine či volským okám. Sprevádzali ste ma celým detstvom až do dospelosti a práve Vám vďačím za to, že som sa stal človekom akým som. Ľudia, ktorí tieto lahôdky pripravovali s virtuozitou génia majú navždy miesto v mojom srdci.

         Sláva praženici, slanine, a teplým pokrmom v pripraveným v lese, ktoré každému jednému turistickkému zážitku dodávajú akési fluidum, punc, uspokojenie. Pustili sme sa do roboty a čoskoro nám v panvici rozvoniavala obrovská praženica. Tú sme ,,naliali,, do vydlabaného chleba, ktorý mal tú česť byť spoločným ,,tanierom,,. Účel výpravy bol splnený. Od samej radosti hodil Paťo slzák teatrálne do pahreby. Kým sme si to všimli, explodoval a my sme sa vzápätí ocitli 15 metrov od ohniska v snahe vykašliat stlmiť jeho účinky. Bol to silný zážitok, jedno oko neostalo suché. Len čo som pomedzi žmúrenie nahmatal Paťove ostatky v snehu začali sme sa znova mlátiť. Po týchto spoločných spoločenských aktivitách sme sa pustili do jedenia. Všade prítomný spálený kapsaicín dodal praženici autentickú ostrú príchuť. Za pár minút na nás narazil bežkár, ktorý nemohol uveriť tomu, čo videl. Praženicu jedol i očami aj ju pochválil, len utrúsil, že on do nej dáva peper vraj mu pasuje viac ako paprika. Šesť spuchnutých očí sa uprelo na Paťa a vo vzduchu sa znášala predzvesť ďalšej mlátenice. On i bežkár to tak nejak vycítili a už sme sa len bavili o ponožkách pod vianočným stromčekom, o športe a lyžovaní. Bežkár sa rozlúčil a odišiel. Zrejme mal dobrý pocit, že priviedol na správnu životnú cestu štyroch chlapcov v obtrhaných šatách so spuchnutými očami uprostred lesa.

          Cesta domov bola dlhočizná. S plným bruchom a omrznutými prstami na nohách nám už nevyšla chuť na nejaké ďalšie pohybovo - bojové riešenie sporov a hypotéz. Toho dňa som už neobedoval. Vlastne si myslím, že som ani nevečeral, praženicový les to totiž znova vyriešil za mňa.