Alebo ako konečne mám na čom sedieť v dielni 

Och áno v dielni som nemala nič na čo by som si sadla keď natieram dosky alebo bedničky na zemi. Ja si rada sadnem na zem a pracujem. Rozložím kartóny, na ktoré si pokladám svoju prácu a dám pod zadok vankúš. No pracujem tak rada ale potom som dokrkvaná ako staré noviny. A tak sa teraz teším, že si mám konečne na čo sadnúť pri práci. 
Začalo to tak, že zase niekto u mňa niečo vyložil. Bratranec môjho manžela mi doma nechal stoličku s tým , že netuší kde sa u neho vzala. A on ju samozrejme nepotrebuje, je mu ľúto ju vyhodiť a veď ja ju opravím. Stolička bola popísaná pastelkami, polepená nálepkami a doskriabaná. 

Najprv som si povedala, že kašlem nato veď môj syn je už na ňu veľký. Tak mi trčala v dielni a sem tam som si na ňu sadla keď som pracovala. Tak som si povedala pani moji stolička akurát pod môj zadok ja si ju opravím. Tým, že je stolička detská je nízka a keď si na ňu sadnem som akurát vysoko pri práci na zemi. 
Tak som stoličku rozobrala , umyla saponátom , nechala vysušiť a jemne som ju prebrúsila. Stoličku som natrela na hnedo - moj obľúbený odtieň orech.

Sedák nebol drevený tak som na ňom nemohla použiť moridlo a tak som ho natrela na čierno. Bolo to celkom fádne a tak som zobrala šablónu. Vybrala som si zelený odtieň, ktorý som si rôzne namiešala s inými odtieňmi aby som mala každý tvar šablóny v inej farbe. Sedák som prelakovala tromi vrstvami laku na drevo. 

Toto je príklad toho, že niekedy pre niekoho nepotrebná vec nájde svoji využitie. Pre mňa je pohodlnejšie sedieť pri práci na tejto detskej stoličke lebo ma po práci na zemi ma nebolia nohy ako keď som sedela na zemi len vankúši. 
S pozdravom Martina