Text vznikol pri mojej ceste, cez Riegrove sady.
Tam som stretol, pro mňa, do tej doby neznámeho človeka z fotoaparátom na krku.
Mal na mňa otázku, či si ma môže nafotiť a či mu k fotografii, môžem povedať niečo o sebe.
Je to úžasná, reálna momentka a opis z nášho rozsiahlejšieho rozhovoru.
Zato som vďačný Tomáši Princovy, z humansofprague.ihned.cz
„Robím šperky, už veľmi dlho. Ale iba pred nedávnom som začal pracovať sám na seba. Po dvadsiatich rokoch, kedy som bol zamestnaný vo firmách. Dlhú dobu predtým som o tom premýšľal, ale mal som jednoducho strach – z neúspechu. A neúspech znamená byť bez peňazí. A byť bez peňazí znamená, že má človek vážne existenčné problémy. Toho som sa bál. Ale potom som v práci normálne vyhorel. Nikdy som nemal traumu, že ráno vstanem a pomyslím si ‚ježišmarja, mne sa tam nechce. Ale hneď, ako som tam došiel, tak som mal nutkanie odísť. Stále utekať – na cigaretu, do obchodu, kamkoľvek to šlo. Párkrát som naozaj na niekoľko hodín utiekol, ako malé dieťa. To sa samozrejme nepáčilo – tam vyžadovali: tu budeš, osem hodín tvoriť, pol hodiny pauza na obed. Po všetkých tých rokoch som si uvedomil, že mi to takto vôbec nesedí.“
„Cítim, že teraz mám väčšiu voľnosť. Pracovať sám na seba je na jednu stranu veľmi zaväzujúce, ale zároveň tiež uvoľňujúce. Môžem si robiť, čo chcem. Pracovať, kedy chcem. Podľa seba idem spať, podľa seba zdvihnem telefón, podľa seba idem na obed, čokoľvek. To je na tom najlepšie. A je to veľká zmena, prial by som to zažiť každému. Ľudia to možno zažívajú na dovolenke, na dva, tri týždne, a potom sa vracajú naspäť do firmy, makať. Aby mali na dovolenku zase budúci rok. Ja som minulý rok nikde na dovolenke nebol. Pretože to nepotrebujem. Aj keď makám dvanásť hodín denne, i keď často makám aj cez víkend, tak z tej práce nie som tak zničený, aby som si to musel niekde kompenzovať. Jasné, že idem niekedy večer na drink, ale nepotrebujem v piatok rýchlo sadnúť do auta a utiecť z mesta na víkend. Nie je to samozrejme jednoduché, ale keď sa ma ľudia pýtajú, či sa uživím a aké je to, tak hovorím, že je to skvelé. Zarábam menej ako predtým, makám viac než predtým, ale už by som nemenil.“
/
“I have been making jewellery for a long time. But it’s been only recently since I started to work on my own. After twenty years of being employed at companies. I had been thinking about it but I had been afraid – of failure. And failure means no money. And no money means serious existential troubles. That’s what I was afraid of. But then I burnt out. I had never had a trauma to get up and think ‘gosh, I just want to stay in’. But suddenly, whenever I came to work, I had a strong urge to leave. For a cigarette, to go to a store, wherever. Several times I ran away as a small child. That was obviously frowned upon – they required me to stay in for eight hours, half an hour for a lunch break. After all those years I realised that that didn’t suit me anymore.”
“These day I feel definitely more freedom. To work for your own business means more commitments but it’s a relief. I can do whatever I want. I can work whenever I want. I go to bed when I feel like it, I answer my phone when I feel like it, I go for lunch when I want to, whatever. That’s just the best. It’s a huge transition but I would like to wish it for everyone. People might experience it when on holidays for two, three weeks and then they come back to work. So as they could leave for holidays next year. I was not on holidays last year. Because I don’t need it. Even though I work twelve hours a days, I sometimes work on weekends, I don’t feel exhausted so as I had to compensate it somewhere. Of course I go for drinks in the evening but I don’t have to sit in a car on Friday evening and leave the city for the whole weekend. It’s not easy, of course. But when people ask me if I can make a living and what it feels like, I say it’s great. I make less than before, I work more but I wouldn’t change."