...a bolo rozhodnuté...  Ide sa! Požičali sme si auto pre 9 osôb, ktoré pred cestou bolo v servise odkontrolované. Pasy a platidlá máme, nasadáme! V nedeľu poobede sme odchádzali na dovolenku do Čiernej hory, cesta ubiehala tak akurát, ale pri obchvate okol Budapešti sa nám pokazilo auto. Nazvala som to ako "PRVÉ ZASTAVENIE" (to som vtedy ešte netušila......) v sprievode servisného vozidla sme išli asi 25 km do servisu, tam nám povedali, že súčiastku nemajú a bude až zajtra po 9.00 hodine. Ostali sme ako blbci spať v aute v poli a môj manžel ešte aj ochorel a teplota mu vystúpila skoro na 40. Začínalo to ako v hororovom filme. Noc otrasná, vzduch vydýchaný a ja som si len chladila hlavu o studené okno. Manželovi sme ráno hneď nasadili antibiotiká a pobrali sa do servisu. Zase čakanie, čakanie, nekonečné....... O 17.00 hodine sme odchádzali s odstránenou poruchou a faktúrkami, aby sme si potom uplatnili náhradu škody. Pri šoférovani sme sa striedali dvaja. Ja a náš kamoš Milan, manžel bol totiž odstavený a kámošku ako šoférku veľmi nepoznám. Cestou sme zabludili aj do starého Dubrovníka, ale keďže bolo ráno 5.20 a verejné toalety zamknuté nastal ďalší problém. Náš Milanko, ten jeho zúfaly pohľad a kropaje stekajúce po čele a očičká ktoré hľadali miesto, kde si na chvíľku zatróóóni,..... márne ľudkovia. Všetko bolo zatvorené. Nakoniec sa zľutoval jeden čašník a pustil ho dnu. Veľmi rýchlo nás prešla obhliadka Dubrovníka a myslím si, že Milanko má ten najkrajší zážitok...........

Konečne hranica Čiernej hory - krajiny chudobnej, ale krásnej. Krajiny, kde som konečne nemala pocit, že som obrovská, lebo ženy aj chlapy sú tam prevažne urastení a ozaj sú tam nádherné ženy. Musím uznať, že pobyt v Budve a rôzne výlety ktoré sme tam absolvovali boli prekrásne. Videli sme Boku Kotorskú, plavili sme sa po Skadarskom jazere - najväčšie v európe, okolo ostrovčekov Sv.Štefan a Sv. Nikolaj, prešli sme spústu kilometrov, ktoré vôbec neľutujem. Ubytovanie, stravu, celý pobyt sme mali perfektné, dokonca aj autíčko nás celý čas poslúchalo. Nádhera, som stotožnená s tým, že budúci rom by som išla opäť na to isté miesto.

Všetko raz skončí a aj náš pobyt, balíme, odchádzame. Cesta bola pomalá, lebo z Budvy do Splitu žiadna diaľnica nebola. Manžel konečne vystriedal Milana, zastali sme na benzinke, natankovali plnú, dali kávu a nasadli do auta. Ale márne sa pokúšal môj Rudko naštartovať auto, ani ťuk, ani ťuk. Asi do 10 min už bola odťahovka pri nás, nikoho sme nevolali, ale OK. "DRUHÉ ZASTAVENIE" som to nazvala a oči mi zaliali slzy. V servise auto napichli na diagnostiku a zistili, že nefunguje jeden vstrek, náhradný diel stojí od 700,- do 1000,-€ a bol piatok poobede, nakoniec sa servisákovi podarilo naštartovať auto a nám nič iné neostávalo iba riskovať. NIEKEDY JE TO TO JEDINÉ SPRÁVNE RIEŠENIE. Išli sme bez zastávky, keď pípla rezerva vtedy sme dotankovali a udržiavali priemernú rýchlosť 110-140. BOLA TO ADRENALÍNOVÁ DOVOLENKA. Autíčko vydržalo a doviezlo nás až do cieľa. Už je OK, jeho majiteľ investoval do opravy a teraz ho chce predať. 

A čo mi povedali v poisťovni? O tom už radšej ani písať nebudem!  .....keď vtáčka lapajú, pekne mu spievajú....