Neraz sa nám do rúk dostane kresba od najmenších členov našej rodiny. Vždy ju s úsmevom skúmame a žasneme nad detským vnímaním okolitého sveta. Niekedy je to len kostrbatá abstrakcia, inokedy celkom zaujímavé dielko. Tak či onak, vnímame ich srdcom a pre najbližších je to vždy hotové umelecké dielo. Tešíme sa z každého kreatívneho pokroku našich ratolestí a sme na ne patrične hrdí. Určite to mnohí poznáte, keď si medzi sebou vymieňate pocity formou radostných noviniek ako ... “dnes Katka nakreslila prvého panáčika“... „náš drobček už vie načmárať domček aj stromček“ ... “v tej Laure fakt niečo je! Pozri na to, má talent!“.

Kreatívne detské dielka nám pomaly zapĺňajú prázdne miesta medzi magnetkami na chladničkách, tešia sa čestným miestam na stenách alebo poličkách. A ak by aj nie, tie najlepšie kúsky máme určite mnohí odložené niekde v zásuvke (možno aj) nočného stolíka tak ako moji rodičia. 

Vášeň pre tieto kresby a technické možnosti našej dielničky nám ponúkajú snívať aj v iných rovinách a tak som si myšlienku dostať milú detskú kresbičku na tričko nosila v hlave už nejaký ten čas. Malí a či veľkí, v našej rodine sa tieto kreatívne tričká tešia veľkej obľube a stali sa z nich skvelé darčeky.

Tí najmenší hľadia s nechápavým výrazom ako sa ich dôverne známa kresba dostala z papiera na mamku, ocka, babku, dedka...

Starší neskrývajú radosť, že ich šatník je obohatený o kúsok s originálnou autorskou kresbou . „S jedlom rastie chuť“ a tak pri každej zhmotnenej novinke premýšľajú, čo nové vytvoria, aby to opäť mohla nosiť celá família.

Dospeláci pyšne vypínajú hrude a podporujú nádejných umelcov.

Aj vďaka najmladšiemu členovi nášho klanu sa často pri rodinných stretnutiach vraciame v čase a spomíname. Neraz otvoríme tú zázračnú zásuvku nočného stolíka mojich rodičov, ktorá ukrýva kreatívne, priam historické kúsky môjho a bratovho detstva.

Pri každom nahliadnutí som vďačná za „škrečkovanie“ môjho ocina. Pri tom poslednom som si všimla malý detail, ktorý mi predtým nedával žiaden význam. Lepšie je raz vidieť ako stokrát počuť ...

Je zrejmé, že v kreslení môj talent určite hľadať netreba :-), ale zistenie, že som si v lete roku 1991 v pionierskom tábore na Zemplínskej Šírave „vykreslila“ svoju budúcnosť, nám prinieslo pozitívnu náladu a kopec úsmevných doťahovačiek. Viem, že slovné spojenie „Tlačiareň Ľubica“ už má svoje miesto medzi inými perličkami rodinného humoru, z ktorých roky v pravej chvíli a hlavne trefne čerpáme.

Pre nás v KUKAJTU je táto stará detská pohľadnica aj akýmsi malým-veľkým znamením a výzvou, aby sme myšlienku milej kresby na tričku posunuli ďalej - za brány rodinného kráľovstva. Veď určite mnohé zásuvky ukrývajú umelecké dielka a možno nejeden z vás by si rád obohatil šatník originálnym kúskom.

                                     Tak neváhaj a „poď s kresbou na tričko“...

Majte krásny mikulášsky deň!
Ľubka