Pri prechádzkach so psami sa obzerám po kameňoch. Sem tam sa na mňa nejaký usmieva a kričí: ,,Mňa si vezmi, ja som lienka!“ Iný zase, že je králik, ďalší sa vystrkuje, že je čajové pečivo, mrkva, hrášok, chalupa, ryba, zimná pohľadnica, ježko, auto, plaz.... Tichooooooo! – zrevem. Veď vás beriem všetky! Na každého sa ujde. Nebojte sa, každému vynovím tvár, budete ako nalíčené dámy! A tak sa zo šedých nevýrazných kamienkov stávajú šedé výrazné myšky, farebné jašterice, ovocie a zelenina, pestrofarebné ryby, bonbóny, žiariace sviečky a rôzne predmety či zvieratká.
Potom sa môžu chváliť medzi sebou, kto komu ozdobí okno, zaťaží spisy, nechá otvorené večne zatvárajúce sa dvere, poteší dieťa, či babičku. Zo zaprášenej kopy štrku boli vyzdvihnuté, aby svojou tvárou rozdávali farebnú náladu, zimnú nostalgiu, alebo spôsobovali neutíchajúcu chuť na sladkosti.
Len neviem, či nemá väčšiu zásluhu na konečnom výsledku práve ten skromný kamienok. Veď on sa pričinil práve svojím tvarom o to, čo v konečnej fáze bude vyjadrovať. Po celú večnosť bol gniavený a lisovaný zemskou silou, donekonečna obmývaný ľadovou vodou, až nakoniec bol surovo vytrhnutý zo svojho domova a hodený na nejakú kopu štrku, kde jazdili po ňom autá, pieklo naňho slnko a štípal mráz...A takto som ho našla skromného, trpezlivo čakajúc, kým oň niekto zakopne a objaví jeho vnútro. A stalo sa... Ľúbim vás všetky, kamienky moje!