Pri potoku neďaleko plesa rástla Jarabina. Pred mnohými rokmi sa ukrývala v tieni smrekov. Jedného dňa však smreky spadli a zmizli. Zo dňa na deň sa ukázalo nad Jarabinou voľné nebo, ktoré predtým nikdy nezažila.
V tom tieni nebola sama, tisíce Jarabín, Vŕb, Osík a iných malých stromov a kríkov sa naraz ocitlo v príjemných lúčoch slnka.
Od tej chvíle sa všetko v Krajine zmenilo. Všetko živé, čo malo koreňa, vyrazilo jediným smerom. Nahor. K Slnku.
Niektorým to šlo bujaro lepšie, niektorí rástli pomaly a voľne.
Jarabina rástla ako z vody. Aj to tak vyzeralo, že vyrastá priamo z potoka.
Každý rok mohutnela a mohutnela. Prinášala viac a viac červených bobúl, až sa jedného dňa stalo nečakané.
Jarabina spadla.
Neviem, či to bolo vetrom, ktorý tu niekedy fúkal divoko a prudko, alebo to bolo tým, že sa zosunul breh potoka, na ktorom rástla, no stalo sa to z ničoho nič.
Spadla a zostala ležať ponad potok.
Niekto by povedal, že je tu koniec, no také niečo by nikdy nepovedal všetok ten Život, čo prúdil v Jarabine.
A ten chcel rásť.
Tak rástol ďalej a rástla aj Jarabina.
Ako sa ocitla ležiac ponad potok, všetky konáre, ktoré rástli smerom dohora, sa začali meniť a časom sa z nich stali kmene nových stromov.
Z jednej spadnutej Jarabiny tu bolo odrazu hádam aj desať mladých Jarabín.
Pokračujú v nadšenom smerovaní k Slnku a každý rok prinášajú čoraz viac bobúľ pre kŕdle, ktoré brázdia nebo nad Krajinou.

* inšpirované skutočnými udalosťami v Krajine