Započúval sa Macko do miestneho rozhlasu. Ozýval sa z kvetov Pupenca. Vysielam na krásnych vlnách a zalieval zvukmi priľahlú záhradu. Macko do nej veľmi rád chodieval, aby sa potešil ako všetko rastie.

V záhrade to bolo vždy iné, veru nieto v nej divokých lúk a horských lesov.
Zo zvukov Pupenca cítil všetko. Teda počul všetko. Aj zvuky divočiny, aj zvuky pekne obriadenej záhradky.

Dnes bol na programe zvuk pokosených tráv a dozrievajúcej úrody. Do toho sa miešali samé suché tóny. Boli skutočne suché, takmer sa nedali počúvať. Ale čo sa dá robiť, keď je všade sucho. Prejaví sa to aj v tónoch.

Dokopy všetky stále zneli nádherne a jemne, ako uspávanka. A to bolo najlepšie.
Macko opäť zadriemal opretý o kvet Pupenca, tóny ho zobrali na cestu a letel. Letel cez kvet priamo do Stredu Zemu, kde videl obrovský kozmický orchester. Potom opäť preletel zemskými vrstvami všetkých farieb, až sa objavil na ohnivom kvete, ktorý rástol na kraji záhrady.

Tam našiel aj Tigríka.
Z ohnivých kvetov znela pieseň, ktorú si hmkal Tigrík.

"Horí ohník, horí, na korune kvietkov,
Horí, horí na okraji záhrady.
Nechaj sa ním niesť ako lúčnou riekou.
Ukáže Ti, ukáže najkrajšie poklady."

Spoločne hmkali a zvuk piesne ich zobral letieť k novým objavom, ktoré lemovali tie najkrajšie poklady, poklady letnej záhrady.
A taký bol ten deň Macka a Tigríka, deň ľahký ako páperie.

Majte sa pekne a leťte. :-)