Umenie mi pomáha uchopiť svet. Na istú dobu som bola presvedčená o tom, že umenie je čosi hlboko tajomné, čomu sa nedá spontánne priblížiť. Že je v ňom akýsi skrytý obsah, ku ktorému sa nedá dostať len tak. A tí, čo sa tam dostanú, si to musia zaslúžiť na základe tvrdej práce a akejsi výnimočnosti. Dnes už predstava akéhosi boha umenia, ktorý o ňom rozhoduje, pre mňa neplatí.

Maľovanie mi sedí ako kus vlastného ja.Kreativita je prejav kontaktu so svetom.Kým niekto nevyjadrí vlastnú tvorivosť, jeho tvorivosť neexistuje ani vo vnútri.Všetci ľudia,ktorí si terapiou v umení chcú vyliečiť svoj zranený vnútorný svet, prinášajú do nej niečo vnútorné zo seba, ale kým o tom nezačnú rozprávať, nevedia sa s tým identifikovať, lebo to vlastne naozaj neexistuje. Je to obrazne povedané len predstava, pre niekoho démon.

V skratke to teda funguje tak, že človek na terapii prostredníctvom umenia vykročí do prechodnej zóny kontaktu-do zóny, v ktorej zariskuje, je kreatívny a keď z nej vyjde, je iný.

Neplatí, že "umelci sú blázni", akurát, že keď je človek kreatívny až príliš a tvorí na hrane, môže sa dostať bližšie k patológii.A to ho môže do istej miery destabilizovať.

Zdravých umelecky založených ľudí poháňa v umení hlavne vnútorný nepokoj, cez prekonanie ktorého nachádzajú vnútornú vyrovnanosť, vlastný pokoj a nadhľad.

Aj rodičia môžu zostať kreatívni, ale musia nájsť spôsob, ako zostať v kontakte s partnerom, s deťmi a neurobiť z kreatívnej energie sebecky deštruktívnu silu.

Moje diela vznikajú pre iných a keď sú videné, spätne definujú aj mňa.Dúfam, že sú aj súčasťou terapie, ktorá ľuďom pomáha uchopiť svet a vidieť ho krajším.