Domov » Žurnál+ » Autor: Bibiána Krpelanová

Žurnál+

Nevesta 1926

Bibiána K. » Tvorba / 2021-07-13 13:11:36 /  3 komentáre / 21 lajkov / 300x zobrazený

V obecnom múzeu v Nedožeroch-Brezanoch sa nachádza jeden kroj. Je to svadobný kroj Kataríny Slošiarovej z Nedožier, ktorá sa vydávala v roku 1926. Aj keď sa chcela vydať za jedného železničiara, jej mama rozhodla inak - "Nie, pôjdeš do Mýtnikov (Slošiarov). Deže by si si u toho železničiara zemáky zasadela, šak ten nemá ani jednu roľu." 
Kroj však nie je kompletný. Chýba mu sukňa, eventuelne aj zástera, avšak to sa nemôžeme dopátrať, či sa k takémuto typu kroju ešte nosila zástera, alebo bol bezzásterový. Informácie z múzea v Prievidzi smerujú skôr k tomu, že takýto typ už bol bez zástery. Nasvedčuje tomu aj kroj z vedľajšej dediny, ktorý sa zachoval kompletný a je bez zástery. Patril neveste, ktorá sa do Lazian privydala zo Šútoviec. Déry majiteľky nedožerského kroja (áno, ešte žije ♥, je ročník 1929) som sa spýtala, čo sa stalo so sukňou. Keďže sa vtedy nežilo ľahko, všetko sa recyklovalo, "schosňovalo" a tak to bolo aj s oblečením: "Mama čo mali svadobnú sukňu, tak vybrala dve tie časti a z toho mi ušili šaty, aj sestre a ešte im ostalo aj na šaty pre nich." Takže až som chcela nafotiť kroj, musela som zohnať náhradnú sukňu. Opätovne som sa obrátila na úžasnú pani Bolfíkovú, vedúcu FSk Sielnica z Lazian, ktorá mi ochotne sukňu na fotenie zapožičala. 
Nemohli sme sa dopátrať či ku kroju bola ešte parta, či venček, či venček so závojom alebo iba so stuhami. Takže som opäť navštívila dcéru majiteľky kroja a popýtala sa. Povedala, že si pamätá, že bol len venček. Tak som sa pustila do výroby. Viac-menej som mala voľnú ruku, keďže fotografie sa vtedy ešte nerobili, resp. mohli si to dovoliť asi len tí zámožnejší. 
Ako prvé som si začala máčať slzičky na základ venčeka. Bolo ich okolo 300, viac bolo menších, no potrebovala som aj "tučnejšie". Tie dali zabrať. Museli sa namáčať na trikrát a hmota z nich kvapkala, aj keď som ich dávala priebežne usušiť. Nakoniec som však zvíťazila :) 



Kým slzičky schli, priebežne som sa pustila do máčania kvietkov. Tých bolo treba našťastie len 7. Základ tvoria vyrazené kvietky z plátna, potom som ich namáčala, teda potierala štetcom dvomi vrstvami včelieho vosku. 



Rozmýšľala som aj nad tým ako a aké spraviť lístky na kvietky. Či plátenné alebo papierové. Nakoniec som sa rozhodla pre papierové, no ešte bolo treba vybrať tvar. Rozhodnutie padlo na prvý typ, teda s najmenšími lístkami, len zo zeleného papiera. 



Do stredovej korunky som spravila takúto kytičku. Ešte som k nej z bokov pridala kvietky zo škrobových slzičiek. 



Keď boli všetky komponenty hotové, nastala najhoršia časť - kompletizovanie. Omotanie drôtikov hodvábnou niťou a spojenie do venčeka. 



Niekedy som si pripadala jak pavúk zamotaný do vlastnej siete :) 



A tu je výsledok



A tu už finálne na modelke ♥ Na fotenie som ho ešte doplnila zeleným rozmarínom. 










Čepčenie podľa slov informátorky
"Keď už prišla polnoc,tak družice aj mládenci dali stoličku, tam si sadla nevesta a prvý družba si zau vidličky – hornodličky a dve družice okolo sa postaveli aj také, krstné matere (široké) a začali spievať tú pesničku – Dole, dole môj vienoček zelený. Družba sa opýtau či vienok sňať či hlávku sťať a keď na tretí raz povolila vienok, tak potom zložeu pekne ten venček. A ešte ten radostník bol spravený – ale to sa prv, najsamprv, keď ešte bývali v dome té svadby, tak išiel mládenec, prvý družba aj s prvou družicou po tých hosťoch a každý si z toho odkrojeu. Najprv išli za mladým párom, potom starejší, to boli najhlavnejšie osoby na svadbe, po nich išli potom rodičia. Prvá družica mala takú misku a v nej tak pekne povyšívaný obrúsok a gdo si odkrojeu, každý dau do toho obrúska peniaze. Potom neskoršie to bývalo tak, keď už bývali kultúrnom dome, to sa volalo hospoda, že ideme na hospodu. Tak tam zase keď ten vienok dali dolu, potom sa tancovalo a každý, gdo chceu s mladou nevestou tancovať, tak prvý družba tam mal tú misu aj s tou družicou, zaplatiu a potom mohol ísť s mladou nevestou tancovať. To bolo pre tých mladomanželov ako začiatok gazdovania, tie peniaze. Nikto nedau málo, každý dal viac, aby ukázal, aby ostatní videli, že na to má, keď išieu na svadbu."



Keď som sa pýtala, či takéto čipkované čepce bežne nosili, odpoveď bola, že nie, že to bolo už len na svadbu. Celkovo sa v rokoch 1920-1930 prestávali v obci nosiť kroje a prechádzalo sa na jednoduchší spôsob odievania, teda hlavne praktickejší. Tento typ čepca prenikol do našej doliny pravdepodobne z Turca. 



Foto: Martin Šinko, Modelka: Mária Hanusková

 

Komentáre

sandrika výborný žurnál! veľmi zaujímavé čítanie, ďakujem :)

2021-07-14 02:34:391x

danculienka obdivujem vás žienky čo robíte tieto prplačky...

pred pár rokmi som sa dala na jednej akcii vyfotiť v turčianskom akože kroji presne s takýmto čepcom v skanzene v Martine..tú fotky som pozrela 2x a dosť!!tak ako je Turiec krásny prírodou tak "kroj" bol des!čierne,smutné,padnutý čepiec...

2021-07-16 14:30:05

rozmarina @danculienka, mrzi ma tvoja skusenost :/ avsak ked je kroj správne ustrojeny, aj smutocny moze nadherne vyzniet. Zalezi aj na jeho veľkosti, aj na veľkosti cepca a úpravy vlasov poden. Preto treba pri ustrojeni dbat a pamatat na všetky tieto veci.

2021-07-16 17:32:39

Pre komentovanie musíš byť prihlásený, nejde to ináč.

TOP Žurnál - Týždeň

Najlepšie žurnály posledného týždňa TOP žurnál mesiac »

TOP Žurnál Mesiac

Najlepšie žurnály mesiaca

Viac »
Kompletná hitparáda žurnálov »