TL;DR – Toxická pozitivita vs povzbudenie k šťastiu, ale zároveň vyzdvihnutie dôležitosti pravdivosti emócií.

Snáď každý videl predmety s akože motivačnými nápismi „Good vibes only“ „Don´t worry, be happy“.  Kedysi mi neprekážali – veď pozitívna nálada je fajn, prečo v nej nepovzbudiť? Vtedy som preceňovala silu menenia emócií vôľou.

Už viem, že to nie je povzbudenie. Emócie je lepšie prijímať také, aké sú, hoci v danom momente je to neraz nepríjemné. No z dlhodobého hľadiska ich tak či tak treba odžiť, tak radšej skôr a zdravo než neskôr a s úrokmi.

Predstavte si to na tele – máte bolesť brucha a niekto vám povie: "Painless vibes only" Pomôže to? Rovnako je to s emóciami. Ak sú, tak proste sú. A snažiť sa ich odsúvať či súdiť situáciu akurát zhorší. Jasné, prevencia existuje – neprejedať sa a z hľadiska emočna je tu psychohygiena. Ale dokonalé to nebude – emócie sa dejú príjemné aj nepríjemné.

Emócie sú signál, potláčanie a sebaklam nepomôže. Je to ako trestať dieťa. Možno sa potlačí následok, ale príčina zostane a bude sa bojovať tam, kde mala byť eliminácia. Je to neefektívne a nežiadúce následky sa prejavia inde, často silnejšie. Kto si nedovolí prežiť nepríjemné emócie, ten často ani tie príjemné necíti naplno. Umelá náhrada (dopamínové skratky) je dočasné a povrchné „riešenie“.

Na druhú stranu je rozdiel medzi prijatím emócií a utápaním sa v nich. Niekedy je zdravé povzbudiť sa k radosti. Ale len ak je to nenásilné. Preto som zvolila citát, aký som zvolila – „nech nájdeš šťastie vždy, kedy to bude autentické“.

„Nech nájdeš šťastie vždy...“ – výzva hľadať šťastie v každodennosti. To mnohí podceňujú, resp. zameriavajú sa na novoty a veľké veci na úkor vnímania maličkostí a žitia v prítomnosti. Pohľad na západ slnka neskomplikuje cestu k riešeniu (ak je to vôbec riešiteľné). Aj keď trápenia nezmiznú, tieto chvíľky môžu spríjemniť život. Mindfulness či vďačnosť sú k tomu skvelí pomocníci.
„...kedy to bude autentické“ – apel na to, aby ste síce boli šťastní, čo to ide, ale zároveň sa do toho nenútili za každú cenu.

Najväčší problém je určiť hranicu, kedy je niečo potláčanie a kedy stopnutie utápania sa. Presne to mám doteraz problém určiť. Zatiaľ viem, že pomáha emócie pozorovať ako vonkajší pozorovateľ. Nedávať im šoférske miesto, ale ani ich nevyhadzovať z okna. Alebo použiť rozum, ktorý síce emóciu uzná, ale má argumenty, ktoré by ju mohli eliminovať.