Napriek tomu, že sa už spoločnosť mení (našťastie) a ľudia sa tak neboja byť reálni, stále niekde pretrváva názor, že sa treba prispôsobiť a vyhovieť aj na úkor seba. Nemám nič proti tomu, aby ľudia brali ohľad aj jeden na druhého, je to krásna vec, ktorú stojí za to povzbudiť. Ale nie v duchu „musíš“. Lebo druhý nie je viac ako ty a ani ty nie si viac ako ten druhý. Aj najznámejšie výroky (napr. „správaj sa k iným tak, ako chceš, aby sa správali iní k TEBE“) majú v sebe tento aspekt, len málokto ho berie v komplexnosti a zväčša zabúda na jednu alebo druhú stranu.

Uvažovala som nad svojimi (bývalými aj súčasnými) známymi a mojimi pocitmi s nimi. Hľadala som vzorce. Čo mi imponuje a najmä čo mi vadí. Nech ak už mám mať negatívne pocity, nech to stojí za to :D, resp. nech ich viem racionálne odôvodniť. Navyše zistenie príčiny približuje k riešeniu. A tak tomu bolo aj v tomto prípade

Prišla som na to, že často, kedy som sa necítila tip top a namiesto „hurá ozýva sa“ bolo „ach jaj, už zas“, tak v skutočnosti som nevedela nájsť racionálny dôvod. Nejdem písať o intuícii či 6. zmysle, ktorý napovedal ich desivú pravdu. Žiadna nebola, problém nebol v nich, ale vo mne.

Tie pocity som mala vtedy, ak som si nevedela povedať nie, svoj názor, želanie. Ak bolo niečo očividné a aj rozum vravel „toto už nie“, tak som povedala a bolo to. Ale ak to nebolo nebezpečné a nikomu to nevadilo (okrem mňa), tak som niekedy radšej ustúpila, prispôsobila sa, stačilo len potlačiť túžbu navrhnúť zmenu témy či oznámiť, že už mi došli baterky a porozprávame sa inokedy. A to malo za následok, že hoc človek bol sympatický a aj som ho mala rada, tak mi niekedy nebolo pri ňom príjemne. Nevadil mi on, ale moje obavy, čo zas vymyslí, na čo budem „musieť“ pristúpiť. Okolnosit, ktoré nastávali iba preto, lebo som ich dopustila a tvárila sa, že je to ok. A nemému nerozumejú.

Ak sa človek dlhodobo potláča, tak potom mu to vyrazí niekde inde, buď „vyhorí“, začne mať psychické problémy, vybuchne inde alebo sa mu jeho známy totálne sprotiví :D. A aj ak by to malo za následok „len“ nepohodu, stojí to za to, ak sa to dá aj inak? Možno príde o blízkosť u niektorých ľudí, ale tí, čo ostanú, s tými to bude o to viac stáť za to. Podľa mňa vyspelosť nie je len o tom skvelo zvládať, ale aj o tom vytvoriť si podmienky, aby tie kapacity na zvládanie boli. 

Netvrdím, že sa má myslieť hlavne na seba, treba niekedy spraviť aj kompromis (a ešte lepšie synergiu), samozrejme tiež pristúpim na niečo, do čoho by som z vlastnej iniciatívy nešla, tá chuť vyhovieť sa dostaví, ak vidím, že ísť podľa druhej strany má väčší zmysel než po mojej. Rozdiel je v tom, že robiť to s vedomím, že „nemusím“, ale že je to moje rozhodnutie.