Sedím na koberci, nohy zložené pod sebou (že vraj veľmi zlé na kolená...hmm:-), odmalička túto polohu zbožňujem – dokonca aj na stoličke v kuchyni musím mať vždy aspoň jednu nohu pod sebou – skvelý pocit :-).

Nechce sa mi ani pohnúť. Hlavou mi chodia myšlienky, ktorých sa neviem zbaviť už celé týždne – premieta sa mi deň – ktorý? Každý! Ráno vstať, pripraviť raňajky, odísť do práce, ťukať do počítača, vybaviť x sťažností, už sú štyri? už! dlhá prechádzka domov (stihnem ešte vidieť trošku slnka? áno, práve zapadá, ešte ho kúsok vidno, kým sa všetko ponorí do šedej a šedivejšej...). Cestou rozmýšľam, komu som dnes v práci pomohla a kde to bude vidno. Kde? Nemôžem to chytiť, nikto sa nad tým nepozastaví, o 2 dni už o tom ani ja nebudem vedieť, ten človek si ma už nebude pamätať...

Vchádzam do obchodu, automaticky vyberám potraviny na večeru, letmým pohľadom v košíku už viem zhodnotiť, či mám dosť dukátov na zaplatenie. Posledný kopec k domu, predsieň, bozk na privítanie (mňam!) sprcha, večera, únava, knižka, lampa, tma...

Sedím na koberci a uprene sa pozerám na dve nové malé flaštičky postavené pred sebou. Vedľa nich je položené čisté biele tričko a pomaly sa mi myšlienky sústreďujú na tú bielu plochu. Na tričku sa začínajú objavovať kontúry lupeňov. Vôňa otvorených flašiek s farbou je nová a ...zaujímavá. Pripomenie mi pocit, keď som si myslela, že celý život budem robiť len veci, ktoré budú mať zmysel, ktoré sa budú dať „chytiť“ ako dôkaz, že to JA som im vdýchla tvar, krásu, jedinečnosť. Že to JA som niekoho potešila a nielen na mizivú chvíľku. Prečo to bolo zrazu tak dávno? ... Tento lupienok trošku otočím a tento vytieňujem viac. Počkať, kým jedna farba zaschne a už sa mi v mysli vytvára predstava, že aj na druhej strane môže byť kvet. Dýcham prudšie, v sústredení sa nakláňam oveľa nižšie ako je treba....

Pomaly vstávam, v rukách zvieram štetce a obzerám si kvety, ktoré sa na mňa...usmievajú. Páči sa mi to. Už to nie je TO tričko. Zrazu je nežné, chce sa mi ho dookola obzerať, pozerať sa naň zblízka, zďaleka.... Cítim, ako sa usmievam a neviem s tým prestať....

Ráno vstať, pripraviť raňajky, pred odchodom do práce ešte odbieham prežehliť farby, ledva stíham odísť, stále by som sa chcela naň dívať.... V práci ťukám do počítača, pri rozhovoroch s ľuďmi cítim, že aj v hlase mám úsmev. Štyri! Cestou domov vnímam, aké je krásne, keď slnko zapadá a že taká farba, akú má teraz, by sa hodila na tmavomodrú látku... Cestou vchádzam do čarovného obchodíka plného tých najkrajších odtieňov a odchádzam s taškou plnou hrkajúcich fľaštičiek....