Vždy v auguste (vnímam to viac na dovolenke) umrie známa osobnosť. A mne sa potom sníva. O nich. Čo sú už tam. Niekde, kde behajú bosí v tráve. Alebo aj nahí. Všetci rovní. Tam. V noci som mala sen. Zas som maturovala. A zas som nevedela. Chceli aby som prednášala Onegina. Ešte aj v sne som použila to... Ale to sme sa neučili. A z okna triedy som videla svoju mŕtvu babku. Teda mŕtvu, ale živú. Mala žiarivé slnečno žlté šaty, také s tou kruhovou sukňou, točila sa v akomsi spri...evode a zvrchu som ju v tom točení videla ako slnko. Žlté šaty, strieborné husté vlasy, dva strieborné očné zuby a zlatá stužka vo vlasoch. A bola bosá. Vzala ma do náručia a ja som chytila farbu jej šiat ako chrípku a ožltli aj tie moje. Šaty. A ja som tancovala, cítila jej dych. A jej bosé nohy nevnímali tvrdosť kamienkov pod nohami. Tancovala totiž tak kúsok nad zemou. A nohy mala šikovné ale stvrdnuté, lebo celý život chodila bosá. A keď už musela do mesta obula si dôchodky, také filcové čierne čižmy. A tam kde ju tlačili vystrihla diery. Ale v tom sne mala nôžky ako víla. A ja za tie sny ďakujem. Vtedy ku mne chodia tí, čo odišli hore. Moje osobnosti.