Všetci máme svoje strachy. Ja som strachopud, to by sedelo v tom zmysle, že mám pud strachu. Ale aj strachoprd je dobrý, lebo pri strachu akosi ide aj o to, keď nás ohromí a aj ochromí. Stále neviem ako to má byť a či vôbec.
To je odmalička, nebež, lebo sa spadneš, neskáč, spotíš sa a dostaneš zápaľ pľúc a umrieš ako babkina tetka, keď mala dva roky, pozor na ten nožík, práve som ho nabrúsil, odrežeš si palec.Tak nebežím, dnes už aj kvôli kĺbom, tak neskáčem, lebo zápaľ plúc, a málokedy niečo krájam, chleba kupujem krájaný, naposledy som krájala jak moja babka, že som si oprela chleba o prsa a rozrezala som si nový silikón, néee, sveter. Občas má už niekto strach aj z toho, že si nekúpi kabelku za tri litre, to sa ja nebojím, mne stačí kabelka na dva - pecne chleba. Ale najväčší strach máme zo smrti, lebo nevieme čo bude. Asi. A asi sa najviac bojíme, ak na nás odniekaľ dýcha a smrdí. Smrť. Smrť si nevyplachuje zuby Odolom.
Neskáčem, nebehám a nekrájam, prsty potrebujem na písanie kníh. Poslala som poslednú kamoške, ktorej smrť pomaly upratuje už v hlave. Ona na ňu serie, a zatiaľ jej ukazuje prostredník, alebo aby to ešte neplatilo, vzadu za chrbtom prekríži dva prsty. Včera mi napísala. Ako knihu vníma, tú moju najnovšiu, potešila ma a rozplakala. A tak prosím, ženy, ktorých sa to týka a vy viete, že Vás je dnes v mojej duševnej blízkosti viac, nebuďte ešte moje ďalšie mŕtvoly, vydržte mi aspoň do ďalšej knihy, serte na ňu a šplechnite jej Odol do ksichtu.