Záchranári došli traja. Teda jedna žienka, medzi nimi. Lekár sa pýtal kedy, čo a ako. Nerozumela som jednoduchým otázkam. Tak ako je pre mňa nelogická maďarčina. Nevedela som kedy začína a končí slovo. Cítila som sa ako v,, Ďóri,, na výlete. Viem že sa pýtal na mužove číslo. Nezaplo mi nič. Ani obraz ani zvuk. Pokazená elektrónka v hlave. Vravel len, že som super, že som neváhala a volala. Aj keby prišli zbytočne, lebo keď stratíte reč nie je čo rozmýšľať. Ja som ani v tom momente nemala čím. Okamžite nasadili infúzku, a spýtali sa, či pôjdem po svojich. Záchranárka mala tak meter päťdesiat. Chcela aby som sa o ňu oprela. Jazyk neposlúchal, a tak zo mňa vyšlo. Keď na vás spadnem, zabijem Vás. Ale znelo to asi takto. Kdnvsspednzbjemvs. Zamkla ešte dvere, my ženy sme také, a zviezli sme sa výťahom dole. V sanitke som si spomenula, do riti rúško. Pohotovo mi podala z ich zásob. A na Antolskú to trvalo hrkatovo pár minút...