Niekedy je život zvláštny. Niekedy iba plynie a mám pocit, že ani nestíham vnímať, čo sa okolo mňa deje a okolo čoho chodím. Vtedy sa sťažujem, aj keď možno iba sama sebe. Že mám toho veľa a že mi nič nevychádza. Potom sa pozriem cez okno, na ktorom je malá orchidea.

Ako teraz.

A neviem prečo sa mi nahrnú slzy do očí.

Niekedy je to naozaj iba tým, že vďaka každomesačným ženským hormónom sa rozplačem aj pri Gizke Oňovej.

A niekedy je to preto, že sa mi tak nejak zrazu zdá, že život je krásny len preto, že proste je. Že môžem byť vďačná za všetko, čo mám.

A niekedy je to aj tým, že už niečo pominulo. Ostali pekné spomienky na detské roky a šumavské jahúdky od babky. Možno je to trochu zvláštne, že si vtedy poviem aj to, aké je to vlastne strašne super, iba taká vec, môcť robiť čo chcem a byť dobrá na ľudí, ktorých mám rada.

A vlastne tak celkovo.