Ihlice som mala v rukách asi tak od ôsmich rokov. Začala som ponožkami a postupne sa prepracovala k vzorovaným pulóvrom, na strednej som si vyrobila čierny pulóver s červeným vyštrikovaným číslom 27 (dodnes neviem, prečo toto číslo, ale prišlo mi to bohovsky zaujímavé :-) ). Vždy som robila bez návodu a bavil ma ten samotný proces, hoci som častokrát viac párala ako štrikovala. 

Pár rokov dozadu som sa dostala k tričkovlne a bol to pre mňa veľký objav. Tento materiál ma zaujal na prvý pohľad. Ekologický, druhotný produkt z úpletov, ktoré mám samé osebe veľmi rada. Najmenej sa mi na tom celom páčilo, že tieto výrobky prišli ktovieodkiaľ a o tom, či boli skutočne zbytkovým materiálom, by sa tiež dalo uvažovať.

Kde zohnať ten správny odpad?

Začala som premýšľať, ako sa viem dostať k lokálnym produktom. Na území SR som sa nedopátrala žiadnych výrobcov úpletov. V okolitých krajinách som mala väčšie šťastie. Akonáhle som mala informáciu, že takéto niečo majú v textilnej fabrike k dispozícii, sadli sme s mužom do auta a vyrazili. Nakúpili sme asi 15 vriec plných odpadu. Na chvíľu som zapochybovala o vlastnej súdnosti, ale keď som doma začala rozbaľovať vrecia a hľadať začiatky v zamotaných šnúrach, hneď ma to prešlo. Dobrý pocit z manuálnej práce bol na nezaplatenie.

Nasledujúce týždne boli tieto textilné šnúry všade po našom dome. Nielenže ich bolo treba pozmotávať, ale aj vytriediť. Ono totiž ide skutočne o odpadový materiál. Vzniká odrezaním okrajov roliek, na ktorých je namotaná úpletová metráž. Odrezaním nepotrebných koncov tak vznikajú kilometre odpadového materiálu. Na šnúrach sa prirodzene vyskytujú malé dierky od stroja. To nie je závada, na výrobkoch to nevidno. Niektoré šnúry však obsahovali škvrnky, pravdepodobne od oleja, ktorým premazávajú stroje. V niektorých várkach, ktoré sme kúpili, bolo týchto škvŕn toľko, že rovno putovali do textilného odpadu. Srdce mi krvácalo, ale čo už. Aj tento materiál napokon našiel miesto - v škole, kam chodia moje deti, pani vychovávateľky uvítali zbytky zo zbytkov a vyrobili s deťmi nádherné práce. 

Ide to, nejde to

Ale naspäť k téme :-) Potom prišla otázka, ako skladovať klbká. Predsa len, priestor máme limitovaný a klbká sa neskladujú najľahšie. Manžel mi teda začal vyrábať stroj na zmotávanie do tvaru valca. Ľahšie sa skladujú, celkovo sú také spratnejšie a vyzerajú profesionálnejšie. V tom čase som sa totiž začala pohrávať s myšlienkou, že budem tričkovlnu aj predávať. Manžel po večeroch toľko skúšal, vyrábal a zase prerábal, až kým stroj nevyrobil. Bolo to úžasné. Po niekoľkých dňoch však začal stroj haprovať. Manžel ho opravil, takto sa to zopakovalo ešte asi dvakrát a potom sme to vzdali. Načo stroj, aj klbká sú pekné. Ťažšie síce držia v polici uložené na sebe, ale nevadí.

Šťastie v každom klbku

Z každej novej farby som sa tešila ako malé dieťa a začala vyrábať, čo mi len napadlo. Košíčky, koberčeky, chňapky a kabelky. Kabelky som začala vylepšovať podšívkami s vnútornými vreckami a koženými remienkami. To všetko popri práci. Na predaj klbiek nebol čas. Rodina a práca mi dávali zabrať. Zostala len túžba, ktorá kdesi vnútri stále tlela. 

Postupne sa mi klbká nahromadili, ja som prestala toľko vyrábať a začala som uvažovať, čo s nimi. Posunúť ich ďalej? Skúsiť ich predávať? Zrealizovať to, o čom som uvažovala asi dva-tri roky dozadu? 

Tak teda ponúkam tieto klbká aj vám. Good Wool klbká (a občas valce) sú tu pre vás.