Martina Sabová

14. júla 2026

                                                                  Výhľad (z lavičky)

                                                                       matagallery

          Sadla som si na lavičku pri rieke, zadívala sa na kvitnúci strom a čistú oblohu za ním. Naskytol sa mi jednoducho krásny čistý výhľad. V prenesom slova zmysle, že všetko je dobré. Teraz.

          Ako mama dvoch takmer dospelých dievčat si naplno teraz vychutnávam ich prítomnosť v mojom živote. Ešte sú tu. Obe.

          Približne o mesiac neskôr som si sadla na tú istú lavičku a prisadli si ľudia bývajúci na blízku v rannom dôchodkovom veku. Pointa rozhovoru bola nasledovná. Ich deti sú za hranicami, sú bez detí, ktoré vychovali, sú bez vnúčat, ktoré by im v tomto veku mohli priniesť veľké potešenie. Chýba mladšia generácia lekárov, ktorí by sa o nich postarali. Kvety už odkvitli, dokonca i plody boli objedené vtákmi. Bola to divoká čerešňa.

          Keď píšem tieto riadky, moja staršia dcéra má po maturitách a prijímačkách na školu do zahraničia. Jej skoro celá trieda odchádza za hranice. Je to smutný výhľad. Pre mňa ako pre matku.  Viem,, že domov je len jeden. Tam, kde sa človek narodil. Vypozorovala som, že nech je človek kdekoľvek, nikde sa nebude cítiť ako doma. Preto majú ľudia, ktorí odišli, vždy tendenciu, na staré kolená vrátiť sa a umrieť doma.

         Rada by som zažívala výhľad ako na tomto obraze. Ten okamih, keď matka je so svojimi deťmi i vnúčatami v krajine, kde sa narodila a deti tam chcú prirozdene ostať.