Nie za noc, nie za dve. Pozdĺž víkendov rozťahané dni a kdesi tam v záchvevoch strihám príbehy. Sedím na kraji vysokej postele a pripadám si malá. Chodidlá visia nad podlahou, nedotýkajú sa jej a mne napadne, že tým hojdaním nôh sa vrátim do detstva. Tiež som to takto robievala. Ešte strapatá a s kapríkmi v očiach som krátko po prebudení len tušila svetlo za závesmi zadýchanej izby, skĺzla som pod pod posteĺ a začala zo škatúľ vyťahovať staré časopisy, zošity, papiere, obálky, novinové výstrižky, fotky. Z tých množstiev som si narobila kôpky, každú s príbehom a začala strihať do formy, ktorú som si vytvorila v hlave. 

Po raňajkách som na tvorivý zápal rána zabudla a vrátila sa k nemu niekedy až po dvoch týždňoch. I teraz to mám tak. Rozmaľované, rostrihané a rozbehnuté príbehy nechávam ležať pod posteľou v nenarušenej podobe čakať aj celé týždne. Potom to zrazu príde a ja za jednu noc aj tri štyri práce dokončím. Neviem to inak. Neovládam sa, žijem vo svojom chaose slobodne uletená a lenivo hľadím do okna. Je nedeľa ráno, dívam sa už celé hodiny na korunu agátu pred oknom a mlčím si svoj prvý príbeh. Šepká. Keď spod postele vyskočí rozorvaná ruka môjho posledného temer zabudnutého tvorivého záchvatu, usmejem sa. Ako keď sa vo dverách objaví stará priateľka. Viem, čo príde. Spravím si kávu, otvorím všetky okná a v tej neradostnej zime, ktorá mi prejde nohami až kamsi do pórov uší, sedím schúlená nad nedončenými svetmi svojej dávno zabudnutej tvorivej minulosti. Stačí moment, zo zimy sa vytratí posledná mrzutá myšlienka a mne už zase raz horia uši. Do vlastnej kreativity, do tých drobností zaľúbená svety okolo seba kopím, chvíľu po chvíli, obrázok za obrázkom skladám.

Skončím na zemi. Svety okolo mňa tvoria nové mapy, usporiadanie sveta, kde menší nemá strach z veľkého. V tureckom sede nohy strácajú cit, telo len schránka a v duši tie najkrajšie pochybnosti... Zase mám svoje besy, som zo seba opitá a tvárna ako plastelína v drobných detských rukách rozkladám svet na najprekvapivejšie drobnosti. Ukryjem ich do desiatok večne nedokončených autorských zošitkov, skicárov, škatúľ, dóz a nechám zase celé týždne ležať. Blízko seba, na dosah, na posteli, na nočnom stolíku, aby som nezabudla, že to chvíľu bolo také blízke. 

Kým tvorím, ešte som. 

Na konci, a koniec vždycky príde, neviem kam. Obliata bázňou z netvorivej tmy na krátku chvíľu vlastným svetlom vynorená nad hladinu nekonečných morí hľadím na všetky svoje dnešné konce. Usmievam sa, aká som zase raz bola (ne)pripravená. 

Občas dosť amorfná je túžba tvoriť. A inokedy zas má presné tvary.