...ako u nás vyzerajú Vianoce...myslím, že nie ako z filmu, mamina je vždy nervózna, chce mať vždy všetko tip top. Ale ako to už býva predstava je vždy ďaleko od reality. Má krásne upratané a ako sa všetci snažíme aby to tak aj zostalo, vždy sa niečo pokašle, ako napríklad včera, tatino cestou z terasy povylieval na čistučký vydrhnutý koberec vodu z vyvarených zemiakov....a to bolo kriku . Jednoducho vždy to nejako dopadne tak na taliansky spôsob, nech je snaha akákoľvek...ale zase ak by to bolo moc kľudné, už by to bolo čudné .
Keď sme boli deti, Vianoce boli pre nás taký zázrak, asi ako pre všetky deti. V tom období sa od nás odsťahoval krstný, tak som sa tešila, že na Vianoce opäť príde domov. Bol lesník tak on nosil domov vianočný stromček. Mal možnosť vybrať si taký aký chcel. A každý rok to bolo to isté, priniesol nie moc vábny vianočný stromček. keď ho celý rozviazal, mama sa držala za hlavu a horekovala "aké to ohreblo" priniesol. Vtedy povedal vetu, ktorá mi dodnes utkvela v hlave "krásne stromčeky majú rásť v lese". Nakoniec navŕtal dierky do kmeňa a urobil z neho ten najkrajší stromček, krásna voňavá borovica, ktorej vôňa bola najkrajšia na štedrý deň ráno.
Krstný chodil každý rok, v zelenom lesníckom kabátiku, v lesníckych nohaviciach s podkolienkami, hustá brada a ručne šitý ruksak na chrbte, ktorý skrýval dobroty, ktoré sám pre nás vyrobil. Kyslá kapusta, klobásky a darčeky zabalené v ružovom, alebo zelenom baliacom papiery, previazané prírodným špagátom. Vždy nám priniesol krásne knižky a niečo vyrobil, bol neuveriteľne šikovný a všetko čoho sa dotkol, sa zmenilo na nádhernú vec. Keď bolo po Vianociach písal mi listy, na koniec listu vždy nakreslil svoj výhľad z okna, alebo to na čo sa práve pozeral, keď písal.
Od kedy už tu nie je, aj tie Vianoce sú akési smutnejšie a ja ho darmo vyzerám z okna, snažím sa aspoň udržať tradíciu ručnej práce a potešiť ňou svojich blízkych.