Sú obdobia, kedy vôbec neviem, čo robím. Ale som si istá, že žijem na 100 %.

Je to veľmi paradoxný pocit s presvedčením počas piatich rokov štúdia na vysokej škole, kedy som si myslela, že viem, čo robím, že viem, ako sa všetko skončí, že viem, že po výške si nájdem prácu a konečne budem mať peniaze a budem si kupovať veci...

Vysoká škola ma trochu bavila/nebavila. Tušila som, že ma viac baví oblečenie, ale v tom období som mala pocit, že snívanie je krása, ktorá nemá nič spoločné s realitou. Mala som tú školu nechať? Som poslušná. Ukončila som ju s červeným diplomom.

Asi mnohí z vás poznajú to vzduchoprázdno po skončení školy. Dostanete diplom a cítite sa strašne múdro (to nemyslím sarkasticky, je to tak a prajem ten pocit všetkým :) ). Šok príde až po odoslaní päťdesiatich životopisov a jednej pozvánke na pohovor. Napríklad finančné poradenstvo...

Zaujímavé ale je, a určite so mnou budú mnohé súhlasiť, že hľadanie prvej serióznej práce je často krát ako hľadanie samého seba.

Pohovory, to bolo moje! Pravdepodobne preto, lebo som mala ani nie tak nudné, ako „som nanič“ obdobie. Pohovory som mala rada, pretože boli mojou príležitosťou na pohladenie svojho ega. Mala som tam možnosť povedať, čo všetko viem, kde všade som bola, niekedy som bola dokonca až prekvapená, čo zo mňa vyliezlo. Napríklad veta: „I know how to make quick decisions“ (v preklade „Viem robiť rýchle rozhodnutia.“), kedy môj vnútorný hlas zostal v nemom úžase na 6 mesiacov na absolventskej praxi totálne mimo oblasti môjho záujmu. Podľa mňa som sedela na mieste, kde mohol za ten čas fungovať niekto iný s perspektívou rozvoja a plného využitia svojho potenciálu. Tam som mala skončiť a to ihneď. Zostala som. Do konca.

V pracovných pohovoroch som popri tej absolventskej praxi pokračovala. Spomínam si, ako som konečne postúpila do druhého kola na dobre znejúcu pozíciu. Sako v grunge štýle, ktoré som si kúpila v prešovskom sekáči za 30 centov a prerobila podľa vlastných predstáv, mi akosi dodalo silu, aby som sa hneď v jadre rozhovoru o horúcej kandidatúre na dané pracovné miesto priznala, že ma spomínaná ponuka v podstate nezaujíma. Odišla som s úplne čistou hlavou (i keď moje vlasy boli dosť grungovo mastné...aj tak by ma asi kvôli tým vlasom nevzali :D ). No podstatné je to, že to bol moment, kedy som dokázala byť konečne úprimná nie k ostatným, ale hlavne k samej sebe. Táto skúsenosť mi dodnes pomáha vyhnúť sa miestam, kam nepatrím a posúvať sa ďalej. Už viac krát sa mi to úspešne vyplatilo. Máte podobnú skúsenosť? Rada si vypočujem vaše pohovorové prešľapy, trapasy a náučné historky.

Je skvelé zapáčiť sa iným, robiť nekonečne úžasný dojem, ale pokiaľ hľadáte správne miesto v živote, a nie len to pracovné, tak je dôležité, aby ste okoliu/dotyčným ukázali na rovinu, kto ste a podľa toho sa uvidí, či budete prijatí alebo nie. Viem aj, že nesplnená predstava neskúsenú dušu bolí, ale ako sa dá tvrdiť, že vaša predstava trebárs pri prvom pokuse nebola splnená, keď máte ešte celý život pred sebou. Utrpenie človeka vraj začína, keď sa snaží napchať tam, kam nepatrí.

O úspechoch, neúspechoch a nevedomých rozhodnutiach v pokračovaní nabudúce...

Vaša Majoranka

http://www.sashe.sk/majoranka