Napriek tomu, že Japonci majú jednu z najhustejších aglomerácií sveta, o svoju zeleň a oddychové zóny sa vedia patrične postarať. V každom meste nájdete hneď niekoľko perfektne udržiavaných parkov či miest, kde si môžete oddýchnuť. Niektoré parky sú pomerne rozľahlé a nájdete v nich rôzne druhy stromov (vzácne a staré kusy sú označené a majú popisky), kvetov, množstvo fontán, typických oblúkových mostíkov lavičiek a čuduj sa svete, čistých hygienických zariadení ;-)
V Tokiu sme sa šli pozrieť na jeden z najväčších – Jojogi park. Ľudia sem chodia relaxovať, behať, len tak si posedieť v tieni stromov, či na prechádzku so psom alebo na stretnutie s priateľmi. Výnimočne tam aj cez týždeň nájdete nejakého úradníčka, ktorý si odskočil na rýchly obed, ale ľudia do parkov chodia prevažne cez víkend, hlavne v nedeľu.
Japonci pracujú dlho a veľa. Väčšina z nich chodieva do práce aj v sobotu, nedeľa je teda pre nich jediným dňom v týždni, kedy sa môžu (hlavne muži) venovať rodine. Bolo úžasné sledovať, ako sa v nedeľu zmení osadenstvo v metre. Zatiaľ čo v priebehu týždňa sú takmer všetci muži v typickom pracovnom „ohoze“ – biela košeľa, sivé nohavice, v nedeľu títo uniformovaní muži jednoducho zmiznú. Namiesto toho je metro plné ockov v kraťasoch a tričku a rozradostených detí, že po týždni zasa vidia svojho tatka. Aj celková atmosféra je akási uvoľnenejšia. Mobily v rukách sa tiež akosi vytrácajú, namiesto toho pozorujem, že ľudia viac komunikujú medzi sebou.
Mnohí smerujú na jednodňový výlet do okolia, do múzeí, prípadne do spomínaných parkov. V parku Jojogi sa už dlhé roky stretávajú mladí nekonvenční ľudkovia, rockeri, všelijakí nezávisláci, pouliční umelci a hudobníci s čudnými účesmi či oblečením, aby si priamo pred „divákmi“ mohli pripravovať/skúšať najnovšie čísla. Natrafíte tu aj na rôzne tanečné skupiny – od amatérskych až po profi, ktoré si skúšajú choreografie uprostred trávnika, akoby sa nechumelilo. Bolo to naozaj milé spestrenie našej prechádzky. Najkurióznejšie však pôsobila mladá dievčina, ktorá si našla miesto, kde prechádzalo relatívne veľké množstvo ľudí, zaujala razantný postoj, vytiahla akúsi knihu a začala z nej nahlas predčítavať. Zjavne si trénovala nejaký rečnícky prejav/divadelnú scénu alebo čosi podobné, lebo postupne začala zvyšovať intenzitu hlasu natoľko, že nakoniec kričala ako nepríčetná. Teda, aspoň sa snažila kričať, ale pri jej vysoko postavenom hlásku to bolo skôr pišťanie ;-) Okoloidúci ľudkovia sa občas zastavovali a niektorých umelcov odmenili potleskom. Najexotickejšie pôsobila zmiešaná skupinka mužov a žien, ktorí sa snažili tancovať čosi ako flamenco. Ešte som nespomenula skupinky ľudí, ktorí tu intenzívne pracovali na svojej kondičke. Niektorí individuálne, iní zasa pekne v choreografii.
Snáď ani nemusím spomínať, že ako všade, ani v parku by ste tak skoro nenašli žiadne odpadky, či už na chodníkoch alebo v tráve, skrátka nikde. Široko-ďaleko žiadne psie exkrementy. Pre Slováka sci-fi, pre Japonca realita.
Ďalšou „zelenou“ kapitolkou japonských zaujímavostí sú záhrady. Tie sú jednoducho skvostné. Mnohé sú vystavané na základoch východných filozofií (hlavne zenbudhizmus). Všade samé jazierka, stromy a kroviny udržiavané v perfektnom stave. Prechýlené konáre starých stromov nakláňajúce sa k zemi , ktoré by u nás boli už dávno odpílené, sú zachraňované drevenými podperami. Miestami mi to pridalo ako trochu prehnaný zásah do prírody. Ale keďže ide o záhrady, nie o lesy, asi je to pochopiteľné. Ide totiž o človekom vytvorené a umelo udržiavané prostredie. Nájdete tam bohatú faunu a flóru, jazierka i potôčiky a v nich množstvo rýb rôznych veľkostí a tvarov, niekde aj korytnačky. Veľké množstvo všakovakých vtákov je tiež samozrejmosťou.
Mnohé záhrady sú súčasťou šintoistických svätýň a tak sa aj nám stalo, že sme prehliadku svätyne automaticky pokračovali v záhrade.
My sme sa boli prejsť po záhrade Kenrouken v Kanazawe, ktorá vraj patrí do top trojky japonských záhrad. Je vskutku nádherná. Ide o tak veľkú záhradu, že označenie park je už v súčasnej dobe výstižnejšie.
Zaujímavé je aj to, že množstvo spomínaných záhrad i parkov sa nachádza priamo v centre mesta. Ale v okamihu, keď do nich vstúpite, hneď sa stratí ruch mesta, množstvo áut i ľudí a ocitnete sa na chvíľku v úplne inom svete. (Nemôžem napísať, že na okamih zmizne hluk áut alebo smrad, pretože s tým sme sa jednoducho nestretli. Autá tam jazdia tak potichu, že človek musí dávať sakra pozor, aby ho niečo náhodou neprešlo ;-)
Najväčším a zároveň pre nás neznalých Európanov najkurióznejším zážitkom bola tradičná japonská zenová záhrada Rjóandži v meste Kjótó. Viete si predstaviť záhradu bez jedinej rastliny? Ide o tzv. suchú záhradu, ktorú tvoria len kamene a piesok. Kto neuvidí na vlastné oči, neuverí. Áno, tomuto jednoducho my asi nerozumieme. Keď sme k nej dorazili, mali by ste vidieť reakciu môjho muža: „Hm, šutre a piesok...a to je všetko?“ Ešte dlho sme sa na tom bavili ;-)
Japonské záhrady a parky sú pre našincov i pre turistov oázy ticha, pokoja a energie. Hádam som vám ich aspoň trošku takto sprostredkovane, cez vlastné postrehy a pocity priblížila...pripájam zopár fotiek.
Krásny deň/večer všetkým Peťa H.
Jojogi park v Tokiu
Park v Kamakure
Záhrada Kenrouken v Kanazawe
Najkrajší drevený most v Kjóte
A na záver tradičná suchá zenová záhrada ;-)