Dnes som chcela povysávať z gauča omrvinky, ktoré tam pravidelne moje deti porozsýpajú, keď večerajú pri stole, ktorý je na druhom konci miestnosti. Nepýtajte sa ma ako, to dokážu jednoducho iba oni. Hneď ako zbadali vysávač, vytrhli mi ho z ruky, že mi pomôžu. Samozrejme, že vo vysávači skončila iba polovica omrviniek, tá druhá sa popresúvala po zvyšku miestnosti a počkala si na to, kým mi krpci vysávač vrátia, aby som si namiesto jedného štvorcového metra na gauči mohla veselo zabehať po celej obývačke, aby som náhodou nevyšla z cviku. Deti proste myslia na moju kondičku.
A keď povysávali celý gauč, začali sa vysávať navzájom. Táto činnosť ich tak pobavila, že im až tiekli slzy od smiechu a strávili pri nej skoro pol hodinku, počas ktorej som si ja vyložila nohy a vypila kávičku. Nakoniec vyhlásili, že oni už sa dnes nemusia kúpať, lebo už zo seba všetku špinu povysávali, takže ma vlastne zbavili ďalšej nepríjemnej povinnosti.

A nakoniec si z povysávaných matracov ešte postavili bunker aj so šmykľavkou, v ktorom sa hrali ešte hodnú chvíľu. No povedzte, načo sú nám všetky tie hračky, o ktoré sa v celom dome potkýňame?

Vynaliezavosť našich detí ma nikdy neprestane udivovať. Dokážu sa tešiť z tých najobyčajnejších vecí a užiť si pri tom skvelú zábavu. My dospelí by sme si z nich mali brať príklad. Namiesto frfľania nad každodennými povinnosťami si z nich môžeme aspoň sem-tam spraviť rovnakú zábavu. Alebo sa aspoň na chvíľu zastaviť a sledovať, ako si to dokážu užiť naše deti. Ja som sa síce vysávania gauča aktívne nezúčastnila, ale zato pri ich pozorovaní som sa musela škeriť od ucha k uchu. A môj deň bol hneď krajší.