Pred pár rokmi som si na svoje okrúhle narodeniny vypýtala hrnčiarsky kruh a moji kamaráti a rodina sa mi naň skutočne poskladali, v očakávaní, že zanedlho budem chrliť jeden točený hrnček za druhým, dokonca som myslím, zaznamenala hneď aj objednávku na džbán, či čajník.
Realita však bola taká, že ja som sa najprv točiť na kruhu musela naučiť, nikdy som to ani len neskúsila, napriek tomu, že s hlinou som už pracovala dlho. V lete som si vytrepala kruh na chalupu, ale veľa času som točeniu nevenovala, lebo mňa obsadili deti a spoločné dobrodružné aktivity. Kruh zase obsadili deti a to nielen moje tri, ale aj iné, ktoré sa na našom dvore na chvíľu mihli.
Pochopila som, že jeho čas ešte nenastal a v tom čase, poznáte to, ak máte malé deti, som si ani nevedela predstaviť, kedy jeho čas príde. Kruh putoval do pivnice. Deti ale rastú a ich život sa mení, tak ako aj môj. Takže konečne čas na kruh prišiel...
Začala som pomaly skúšať, súčasne som hneď zaznamenala veľký záujem zo strany mojich detí, ale tento krát som si kruh ustrážila pre seba, s tým, že ich k nemu pustím, až keď sa to trochu naučím sama. Každý týždeň sa mi v poslednej dobe podarí utiahnuť sa ku kruhu aspoň na krátku dobu a skúšať, skúšať. Nie všetko ide do kýbla s hlinou, niečo si zaslúži ísť do pece. A keďže mám rada zvieratká, väčšinou sú "zvieratkové":