Keď rozprávam príbeh, rada sa držím sebevlastnému slovenému spojeniu ,,short story long". Beriem to ako rozprávačskú schopnosť doplniť všetko potrebné pre vytvorenie celkového obrazu, nie ako nevýhodu :)

Takže začnem tam, kde to začalo. V korone. Koniec štúdia tlmočníctva a fakt ,,úžasné" vyhliadky na zamestnanie v tejto oblasti. Práca v agentúre, nezmyselná, vyšťavujúca. Nasledovala moja výpoveď a nástup do práce snov.

Nádherné obdobie, avšak počas tohto zlatého veku mojej otvorenosti ľuďom a svetu som bola paradoxne najviac oddelená od seba. Rozdala som sa a akosi som zabudla na podstatu toho, kto som a kým chcem byť. Samozrejme to znamená, že sa to všetko začalo nekontrolovateľne kopiť a zrazu práca, ktorú som tak milovala, bola pre mňa neúnosná. Dala som jej príliš veľa. Dala som príliš málo tam, kde to bolo potrebné - sebe, najbližším... Urobila som príliš veľa chýb v osobnom živote, ktoré už nikdy nevrátim späť. Dala som výpoveď. Druhú v priebehu necelých 4 rokov od ukončenia školy. Chvíľami sa ma vlastné myšlienky naviazané na naučené stereotypy spoločnosti snažili presvedčiť, že som jedno veľké zlyhanie. A asi z veľa rôznych uhlov by to tak aj naozaj mohlo vyzerať. Ale nie je život o tom robiť chyby a učiť sa z nich? Spadnúť, vstať a ísť ďalej? Tak teda idem!

Mala som pred sebou nádherné obdobie 5 mesiacov bez práce. Avšak som si ho veľmi rýchlo zaplnila ďalšou prácou. Nie pre seba a pre svoje nápady. Opäť len pre niekoho iného. Ďalší pád. Jasné, úplne očividne som sa vďaka tejto skúsenosti zlepšila v digitálnej tvorbe, lebo som bola nútená denno-denne kresliť. Bola som vďačná, že vlastne prácu mám a nemusím myslieť na prežitie. Ale cítila som, že zase len odsúvam to najdôležitejšie - dať si čas pre seba, nič nerobiť, chvíľu nič netvoriť, prísť na to, prečo sa mi opakujú v živote vzorce, ktoré vlastne nechcem, aby sa opakovali. Opäť som sa cítila ako jedno veľké zlyhanie. A aj som bola. Ale nie je život o tom robiť chyby a učiť sa z nich? Spadnúť, vstať a ísť ďalej? Tak znovu!

Nastúpila som do novej práce. Bola som celá bez seba! Kultúra, život, noví ľudia, nové impulzy, nápady, VAU! Úžasné! Milujem to! Toľko voľnosti, toľko tvorby (nie umeleckej, ale tvorba podujatí). Toľko nových zručností a skúseností. Bola som ako chodiaca špongia. Všetko som sa učila veľmi rýchlo a aj celkom ľahko a nesmierne ma to bavilo. No samozrejme prišla ďalšia skúška v podobe mobbingu na pracovisku. Nechcem to preháňať, ale ani zľahčovať. Bolo to psychicky náročné. Bola som každých pár týždňov chorá. Večne vyčerpaná. Všetka tá energia zo začiatku, keď som nastúpila, ma opustila skoro rovnako rýchlo ako prišla. Nemala som už silu niečo vymýšľať, niečo tvoriť. Nonstop som premýšľala nad tým, čo robím zle. Prečo má so mnou niekto taký problém? Prečo čokoľvek, čo urobím, sa vždy obráti proti mne, aj keď mám skutočne čisté úmysly? Prečo nie som súčasťou kolektívu? Lebo som mladá? Lebo nemám deti? Veď nemôžem za to, kedy som sa narodila, a že sa ešte necítim dosť zrelá na to, aby sme mali rodinu. A aj keby som za to mohla, čo je to za nezmysel, že ma preto niekto bude vylučovať a klamať o mne? Čo je to za nezmysel, že sa toto deje v kultúre? Bola to teda poriadna skúška. Myslím si, že som ju viackrát nezvládla. Chcela by som byť v niektorých situáciách silnejšia, vedieť reagovať tak, že druhej strane by bolo jasné, že prekračuje hranice. Nezvládla som uchrániť samú seba. Dala som výpoveď. Tretiu v priebehu 5 rokov od ukončenia školy. Ale nie je život o tom robiť chyby a učiť sa z nich? Spadnúť, vstať a ísť ďalej?

Tentokrát som krátku pauzu bez práce využila naplno. Pre seba. Pre svoj oddych, pre svoju myseľ, telo, dušu. Vyriešila som si s pomocou psychológa a kouča niekoľko závažných vecí, ktoré som odkladala na pomyselnú poličku celé roky. Táto polička nie je prázdna, ale už aspoň viem, aké tituly na nej sú a ktoré z nich si ešte potrebujem ,,prečítať" :)

Vrátila som sa k tradičnej maľbe (aha, a predsa sme sa dostali k pointe žurnálu!). Cez všetky zranenia, pády a bolesti som konečne nabrala odvahu postaviť sa sama sebe tvárou v tvár. Tak krásne to všetko do seba zapadlo! Okamžite sa mi začali zaliepať staré rany a z jaziev sa stali krásne tetovania, ktoré budú navždy mojou súčasťou a na ktoré som do istej miery hrdá. Ale hlavne vďačná. Vďačná Bohu, že žijem, že cítim všetko do hĺbky, aj keď to často prináša znásobenú bolesť, no tiež znásobenú radosť :) Som vďačná, že môžem tvoriť slobodne, s novou túžbou dať to všetko zo seba von.

A najkrajšie na tom je, že už nehľadám inšpirácie na obrazy - lebo život s jeho pádmi a stúpaniami je najlepšia inšpirácia. Preto v každom obraze je kúsok toho príbehu, väčší či menší, ťažší či ľahší, čiernobiely či farebný. Každý obraz je odrazom môjho prežívania a súčasťou celoživotného procesu pádov a opätovného skúšania žiť život podľa vlastných hodnôt a presvedčení - samozrejme vždy s dostatočne veľkým priestorom na zmenu.

Ak si tento krátko-dlhý príbeh prečítal/a až do konca, patrí ti jedno veľké ĎAKUJEM.

Ďakujem, že toto všetko môžem písať, tvoriť a žiť :)