Diana J. » Tvorba / 2026-08-11 13:00:01 /  2 komentáre / 9 lajkov

Niektoré obrazy vznikajú z náhleho nápadu. Iné sa rodia dlho – najskôr ako pocit, potom ako myšlienka a až nakoniec ako farba na plátne. Presne tak vznikal aj obraz Cuervo y Paloma.

Jeho názov je v španielčine a znamená Havran a holubica. Možno niektorí z vás poznajú aj rovnomennú pieseň nemeckej kapely AnnenMayKantereit, ktorá mi bola pri tvorbe jednou z inšpirácií. Nie preto, že by obraz rozprával ten istý príbeh, ale preto, že vo mne vyvoláva podobnú atmosféru – jemnú, melancholickú a plnú kontrastov.

Na plátne stoja oproti sebe dva vtáky. Čierny havran a biela holubica. Ani jeden z nich nie je namaľovaný len štetcom. Najskôr vznikali zo štruktúrovanej hmoty, ktorá vytvorila reliéf a dala periu hmatateľný rozmer. Až potom prišli na rad akrylové farby, ktoré zvýraznili každý detail.

Veľmi dôležitou súčasťou obrazu je aj pozadie. Za holubicou je tmavšie, za havranom naopak svetlejšie. Medzi nimi sa farby plynulo prelínajú do jemného gradientu, bez ostrých hraníc.

Práve v tom sa ukrýva hlavná myšlienka celého obrazu.

Často máme tendenciu deliť svet na dobré a zlé. Na svetlo a tmu. Na havrana a holubicu.

Lenže človek taký nie je.

Každý z nás v sebe nosí vlastnosti, ktoré sa podľa okolností môžu stať darom aj prekážkou. Tvrdohlavosť býva často vnímaná ako niečo negatívne, no práve vďaka nej dokážeme vytrvať v cieľoch vtedy, keď by sa ostatní už dávno vzdali. Na druhej strane aj tie najkrajšie vlastnosti môžu niekedy prekročiť svoju zdravú mieru. Láska sa môže zmeniť na prílišnú kontrolu, pomoc na odoberanie slobody, a podobne.

Dobro a zlo preto nie sú dve oddelené strany. Sú prepojené. Menia sa podľa našich rozhodnutí, okolností aj toho, ako so svojimi vlastnosťami narábame.

Aj preto som pozadie namaľovala tak, aby medzi svetlom a tmou neexistovala ostrá hranica. Pretože ani my ju v sebe nemáme.

Sme zmesou jemnosti aj sily, odvahy aj strachu, svetla aj tieňa. Niektoré časti svojej povahy si nesieme celý život, iné dokážeme vedome meniť. A práve v tom vidím krásu človeka – nie v dokonalosti, ale v schopnosti rásť.

Cuervo y Paloma je preto pre mňa pripomienkou, že nič nie je úplne čierne ani úplne biele. Že každý z nás je obrazom plným odtieňov, ktoré môžeme postupne pretvárať.