prečo kohútik? moje rodné priezvisko je Kohútová. dali mi ho teda mamina a ocino. okrem neho mi dali v živote veľmi veľa a ja som za to veľmi vďačná. je to aj meno mojich súrodencov, bez ktorých by bol môj život smutný. hlavne rodičom a súrodencom vďačím za to, kto som. preto KOHÚTIK. no to aký som človek dnes, však určite ovplyvnil aj môj muž a naše skvelé deti.

poďme po poriadku! 

Moji rodičia! Oni ma priviedli na tento svet a dali mi čas, svoju lásku. Som im vďačná. Narodila som sa ako druhé dieťa, na svete bol už môj brat. Po mne prišla ešte sestra a o 9 rokov ešte jedna. Moji rodičia boli podľa mňa na to, v akej dobe sme vyrastali vnímaví, ale vplyv “starej školy” tam samozrejme bol. Oboch ich mám v srdci ako ľudí, ktorí sú dobrí, vedia, čo je správne a čo pomohli vždy, keď vedeli. Obaja mali určite jedno spoločné! Nemali radi plytvanie! Už v tejto vete cítiť ich vplyv na mňa a moju dielničku! Vždy sa snažili využiť všetko, čo sme mali. Pri varení, pri šití, pri majstrovaní…. pri každodennom živote!
A neplytvali ani svojím časom!

Mamina!
Mamina vyrastala na malej dedinke ako staršia z dvoch sestier! Keď hovorí o sebe ako dieťati a dievčati, hovorí, že bola slušňáčka, knihomoľ a domased. Celý život pracovala ako zdravotná sestra, na rôznych oddeleniach a to hovorí o jej snahe pomáhať iným! Čo malo určite vplyv aj na mňa! Od kedy si pamätám ju bavili ručné práce, cvičila jogu a veľa čítala! 
Šiť ma naučila práve moja maminka.
Ušila nám toľko oblečenia, že by to s prehľadom zaplnilo hociktorú predajňu dnešných fast fashion značiek....vyrastala som v skromných podmienkach a rodičia sa museli naozaj obracať, aby nás uživili! mamina pre nás šila a štrikovala. najskôr to, čo sme potrebovali (futrované jesenné bundy, menčestráky, kraťasy, šaty, či sukne) a neskôr to, čo sme si vymysleli. a teda, že sme jej dali zabrať ako "násť" roční. ja a moji traja súrodenci na striedačku :D..
často nebol nik tak pekne oblečený ako ona. a hlavne jedinečne. to bolo v tej dobe vzácne. využívala pri šití všetky zvyšky!!a ešte si spomínam ako sa vedela tešiť z maličkostí;) ako si vypeckovala rádio v kuchyni, keď zahrali lambadu a tancovala popri hrncoch…veľa myslím na tieto časy, teraz popri mojich deťoch…
dnes je na invalidnom dôchodku, ale jej zlaté ručičky a oči je vďaka Bohu slúžia a tak šije sestriným dvojičkám a dievčatá jej oblečenie nechcú dať dole... a tak zašíva, keď roztrhnú...a štrikuje pre všetkých ponožky... a všetci máme doma ňou vyšíté obrusy...všetky vyšívané obrázky a záclonové vrecká sú tvorbou mojej šikovnej maminy :)ja šijem pri mojich 3 chalanoch veľa, ale teda pred ňou môžem len zložiť klobúk.a to asi platí aj o nej a jej mame. starká mala zlaté ručičky, vedela urobiť strih ľavou zadnou ...škoda, že kým žila, som mala všelijaké iné záujmy...dnes by som jej dala milión otázok a sledovala by som ju pri šití od rána do noci...
za dar šitia som jej neuveriteľne vďačná. veľmi si vážim, čo pre nás robila... dnes o to viac, že sama poznám hodnotu ušitého popri deťoch...ona položila základy dielne s láskou....veľmi dávno...
som za ňu vďačná..za moju dobrú maminku... 

Ocko!
Vyrastal v Krupine ako starší z dvoch bratov.Keď o sebe rozprával ako o dieťati, či chlapcovi, vravel, že bol nezbedník, výmyselník a stále bol niekde von! (To sa celkom podobá aj mne.) Často sa smial, že zo slovenčiny (alebo ruštiny ) mal 45 pätiek. Dlho pracoval ako ekektrikár v nemocnici a potom roky ako školník na základnej škole. A spýtajte sa kohokoľvek, povie Vám, že to bol PÁN školník!Bol to najväčší fanúšik hokeja, aký kedy žil, miloval sladkosti, nepokazil dobrú zábavu a jeho vášeň boli motorky…
Možno nebol študovaný a aj v slove IBA by možno napísal Y, ale srdce mal definitívne na správnom mieste!

Práve on, podľa mňa, ovplyvnil mňa ako človeka najviac! Tak nejak srdcom vedel, čo je v živote dôležité a čo je správne.. a naučil to aj nás! Spolu s maminou!
Môj dobrý ocko nás žiaľ opustil priskoro! mal len 55 rokov, keď mu zákerná choroba nedala šancu… bolo to najťažšie obdobie môjho života!O tom písať nebudem…
Naučil ma, čo je v živote dôležité! naučil ma nebáť sa povedať svoj názor aj keby som mala byť jediná, čo ho vraví! ale naučil ma aj, že niekedy poviem viac, keď zostanem ticho! A tiež, že ísť hlavou proti múru je boľavé a často zbytočné! a naučil ma zodpovednosti, vytrvalosti, ale aj tomu, aké dôležité je si oddychnuť! vďaka nemu si viem strážiť súkromie a o niektoré veci sa delím len vo veľmi úzkom kruhu! On mi ukázal, že aj keď má človek málo, mal by sa vedieť podeliť! Nezištná pomoc, bez nároku na odmenu, keď je to potrebné! Ale aj vedieť sa oceniť a pýtať si odmenu, keď je to na mieste! To ma naučil tiež! 
Celý život tvrdo a neúnavne pracoval, vedel všetko opraviť a robil všetko preto, aby sme my boli šťastní! mal svoje temné stránky a veĺa ľudí sa ho možno bálo. veľa sa mračil a ľúbil si zahrešiť, tak poriadne, z duše no keď ho spoznali bližšie, obľúbili si ho..a jeho špecifický humor..(keď sme boli “násť” roční  a neposlúchali sme, spieval nám pesničku - Už ma kladú do tej zeme… ) no my sme ho aj tak volali ocko náš cukríčkový, sirupčekový...
môj dobrý ocko ma  naučil kráčať zlatou strednou cestou. Keď odišiel, mala som príhovor na jeho pohrebe! Hovorila som o tom, že to bol možno ten najnamosúrenejší pán, akého ste stretli, ale v srdci mal úsmev a dobro! Keď vedel, vždy pomohol! Bol to neuveriteľný makač a dokázal vyrobiť čokoľvek z čohokoľvek a všetko opravil;) Povedala som aj, že v nebi sa muselo niečo naozaj pokaziť, keď ho tam potrebujú… mne tu na svete chýba každý deň! Umrel krátko po prvých narodeninách nášho prvého syna… a tak ho naše deti budú poznať len z mojich slov! Budem o ňom rozprávať krásne.
Som nesmierne vďačná, že tento vzácny človek bol práve mojim ockom. Zaručene postavil všetky oporné múry mojej dielničky! 

Moji súrodenci!Najstarší brat, ja, segra a po 9 rokoch ešte jedna segra!
Ako som písala, vyrastali sme v skromnosti. Moji rodičia obracali každú korunu aj 5x, kým niečo kúpili. Mali neľahkú úlohu, ale myslím si, že to nás naučilo vážiť si to, čo sme mali! Naučilo nás to sa podeliť, alebo úplne sa niečoho vzdať, keď bolo treba!
Jasne, že sme sa aj bili, aj hádali. Aj ako malé deti, aj neskôr, ako tínedžeri. Hlavne my segry o tie naj kúsky oblečenia. No na moje detstvo s mojimi súrodencami si dnes spomínam s úsmevom. Veľa sme sa spolu hrali, stále sme boli von! Nikdy sme neboli pri mori, ale každý rok sme chodili kampovať, alebo do chatky v Kremnici ku kúpalusku. A naši s nami skákali gumu a chodili po lese.

Môj brat!

Môj brat umrel…Mal 29 rokov…Už to bolo 12 rokov! Nechce sa mi veriť…Stále mi chýba!
Nejdem tu opisovať prečo a ako, to je pre mňa priveľké súkromie, no poviem Vám, že to bolo moje také prvé stretnutie so smrťou! Bola tak blízko, že som mala pocit, že sedí vedľa mňa…A ešte ma vydesilo, ako ten život ide (nemilosrdne) ďalej! To ma veľa naučilo! A formovalo moje priroty!Ja som mala 28 a myslím, že vtedy som tak naozaj dospela!
Nech bol aký bol, bol to môj brat a moje spomienky na detstvo sa spájajú hlavne s ním! A spomienky na gympel! Keďže tam začal rok predomnou, urobil mi tam meno. Extrémista bolo jeho stredné meno! Vždy a všade, furt nejaký extém…a ja nie som ich veľký fanúšik! Ale ak si niekto vedel užiť prítomný okamih života, bol to práve on!A ja si spomínam ako som si pár mesiacov po jeho smrti sľúbila, že to budem skúšať aj ja! Aj jemu vďačím, že sa vždy snažím žiť v prítomnosti a užívať si ju plnými dúškami!
V mojom živote sú vďaka nemu dve výnimočné stvorenia jeho žena a jeho dcéra
vymýšľal hrozné zveriny…bol to punkáč…rád sa smial…bol tatuško bol to môj brat…
každú kimútu svojho života si užil…miloval život….


Moje sestry!
Napíšem o nich a ich vplyve na mňa aj osobitne, ale treba povedať, že (hlavne) od kedy umrel náš brácho, sme veľmi prepojené! Dokážeme jedna s druhou neskutočne všetko prežívať a pomáhať si! 
absolútna úprimnosť a dôvera, že s nimi sú moje pocity v bezpečí!
každá žijeme “busy” život, ale stále si dávame pozor, aby sme ostali v spojení! táto doba moc nepraje stretávaniu sa, ale aj keď to bolo najhoršie, stretli sme sa aspoň na prechádzku!
sila súrodenectva! ten pocit, že moje sestry sú zároveň moje najlepšie kamarátky je pre mňa úžasný! keď umrel Robo, ostali sme len my tri! vedomie, že život je takto nevyspytateľný a že nikto z nás nikdy nevie, čo ho čaká, nás tri zovrelo pevnou väzbou

Moja prvá sestra!Lenka

Narodila sa po mne necelé dva roky! samozrejme s ňou mám kopec spomienok na detstvo, ale hlavne potom neskôr, keď sme boli stašie a hádali sme sa, ktorá si, čo oblečie. keď sme vyrastali, dlho sme mali spolu izbu a pochopiteľne sme sa spolu o všetkom vždy rozprávali.
no povedala by som, že jej najväčší vplyv na mňa nastal až v dospelosti. Lenka je vo veľa veciach úplne iná ako ja a to nám dáva veľa možností učiť sa jedna od druhej.ak by som ju mala opísať dvoma slovami, poviem, že je výnimočná maminka. a to je presne, kde ma ovplyvnila. je maminou vytúžených detičiek. dievčatá dvojičky už dnes majú osem rokov.myslím, že som nikdy nikoho nevidela sa ponoriť do úlohy mamy s takou ľahkosťou, takým odhodlaním sa "obetovať" a nikdy sa nesťažovať. naozaj, ona sa proste nesťažovala, užívala a užíva si všetky chvíle. aj tie náročné. keď bola nevyspatá, hladná a musela donekonečna hrať tie isté hry. 2x :D 
ja veľmi obdivujem maminy dvojičiek, hlavne v prvom polroku ich života. obzvlášť prvorodičky. Lenka ma ako mama vo veľa veciach inšpiruje a zároveň tak dokonale chápe, keď sa potrebujem posťažovať ja. a napriek tomu, že ona to zvláda bez sťažovania, mňa nikdy nesúdi.
no a tiež treba povedať, že vďaka Lenke je v mojom živote yoga, a tá nás, myslím obe, už niekoľko krát v živote zachránila :)

Moja druhá sestra!Monika

narodila sa 11 rokov po mne a je tak veľmi pochopiteľné, že jej vplyv na mňa začal už vtedy. naučila som sa nielen prebaľovať, ale tak celkovo postarať sa o dieťatko. samozrejme, v tom čase som mala úplne odlišné záujmy a väčšinu času ma to príšerne otravovalo. no práve z tohto obdobia mám vlastne prvé spomienky na to, ako žena prežíva tehotenstvo, pôrod a prvé dni po príchode bábätka. a taktiež som vtedy prvý krát videla dojčiace sa dieťa...aj keď to (žiaľ) trvalo prikrátko.jej veľký vplyv na mňa opäť nastal až v dospelosti. vplyvom okolností, ktoré sa udiali v našej rodine, som sa voči Monike "postavila" až do rodičovskej pozície. Monika to v detstve a počas dospievania často mala neskutočne náročné a myslím si, že je až fér povedať, že si v niektorých fázach prešla peklom. áno, sme z rovnakej rodiny a dialo sa mi to isté, ale ja som bola neporovnateľne staršia... dlho som mala potrebu ju ochraňovať, obhajovať a "vychovávať". dlho som ju volala len malá sestra. myslím, že aj ona nás (mňa a Lenku) vnímala ako svojho ďalšieho rodiča.až po príchode našich detí sme sa dokázali všetky tri z tejto pozície vymaniť a to nás myslím všetky tri hrozne veľa naučilo.Monika je obdivuhodné stvorenie, ktoré má neuveriteľnú vnútornú silu zvrátiť ťažkú situáciu a začať absolútne od znova... málokto v mojom živote si prešiel toľkými skúškami ako ona a napriek tomu dokáźe žiť usporiadaný život a popasovať sa s každou ďalšou výzvou. v tom je pre mňa moja malá sestra veľkou inšpiráciou...
moje sestry mi často dodajú silu, sú mojou bútľavou vŕbou a absolútnym bezpečím. verím, že to isté by povedali ony o mne.my tri. moje sestry v mojom živote vždy budú hrať veľmi silnú úlohu.

môj príbeh som začala písať úplne spontánne a veľmi ma to baví. je pre mňa veľký prínos sedieť a spisovať ľudí a udalosti, ktorí ma ovplyvnili a spravili zo mňa človeka, ktorým som dnes. hovorila som o mojej maminke, ktorá ma naučila šiť. o mojom ockovi, ktorý ma ovplyvnil asi najviac a hrozne veľa ma naučil. o mojom bratovi, ktorý ma naučil milovať prítomnosť a sestrách, ktoré ma inšpirujú v materstve a schopnosti pasovať sa s problémami.moje rodné priezvisko je Kohútová a ľudia s týmto menom ma ovplyvnili najviac. dielnička sa nemôže volať inak ako Kohútik.

po nich prišlo do môjho života samozrejme aj veľa iných ľudí.

Napriek tomu, ako pekne hovorím k mojich rodičoch, aký pekný vzťah mám s maminou a aký veľmi silný vzťah som mala počas (vlastne) celého môjho dospelého života s ockom….nebolo tomu vždy tak.naši rodičia boli rozvedení! Ich rozvod na dlho formoval môj život a to ako som vnímala vzťahy!trvalo samozrejme roky (často plné hádok), kým sa naozaj rozviedli. obaja urobili veľa chýb a nám, svojím deťom vo veľa veciach poriadne zavarili do budúcna. 
nie je nutné zachádzať do detailov, poviem len to dôležité. dnes sa na veci pozerám už s nadhľadom. mám absolutne jasno v tom, že vždy konali najlepšie ako vedeli a že nám nikdy vedome neublížili. jednoducho nemohli či nevedeli inak pod vplyvom vśetkého, čo postretlo ich. dnes to už viem a všetky krivdy a boľačky mám v sebe spracované. 
veľa som dokázala sama, s niečím som potrebovala pomoc a veľa do môjho života prišiel opraviť môj muž nikdy som nestratila nádej, že existuje pravá láska, no v manželstvo som na dlho veriť prestala. ani moje okolie mi nedávalo priveľa pozitívnych príkladov. môj muž a jeho rodičia to napravili. aj po rokoch manželstva si ráno dali pusu. pre mňa to bol malý zázrak. 

moji svokrovci určite mali a majú na mňa vplyv. 

moja svokra bola výnimočná žena, spravodlivá. láskavá a veľmi dobrá. žiaľ aj ona nás opustila. umrela asi pol roka po mojom ockovi a tak si nestihla užiť svoje vytúžené vnúčatá. iba jedného.

myslím, že práve jej vďačím za moje "rozhodnutie" mať tri deti.

môj svokor je výnimočný človek. trávi s nami veľa času a vyrobil mi všetky moje šijacie stoly :) deti ho absolutne zbožňujú.

Môj muž a moje deti!

❤️môj muž zo mňa spravil lepšieho človeka,  bez toho, aby sa nejak veľmi snažil! Často vravím, že ma zachránil! Vydať sa za neho bolo moje najlepšie rozhodnutie v živote. Ukázal mi, že manželstvo môže byť krásne. Kráča somnou a drží ma za ruku A ja som nesmierne vďačná, že moje deti si vybrali jeho ako svojho ocka! Vybrali si výborne! 
no a v neposlednom rade naše deti. milovať ich je to najľahšie v živote ich vplyv na mňa je neopísateľný. na mňa ako človeka.každý ma ovplyvňuje inak. najstarší ma učí byť vnímavejší človek, prostredný ma učí trpezlivosti a najmladší mi ukazuje ako si čo najviac užívať prítomnosť.
ale aj na mňa ako tvorcu. na moju dielničku. 
veľký vplyv na moju tvorbu má hlavne dojčenie. ukázalo mi cestu k vnímavému, rešpektujúcemu a kontaktnému rodičovstvu. a vďaka nemu som začala šiť kojošaty, ktoré testujú spolu somnou už 6 rokov a ktoré sú dnes môj najobľúbenejší produkt.
no ich vplyv na moju tvorbu a môj život spočíva najmä v tom, že chcem, aby mali možnosť žiť na planéte, ktorá im ponúka to, čo ponúkala aj mne. prírodou som mala vždy rada a nikdy som nechápala, prečo si niekto dá tú námahu a zanesie pneumatiky do lesa, namiesto na smetisko, ale ..byť vnímavejšia voći svetu, v ktorom žijem, uvedomiť si, že som súčasťou tohto sveta, že aj ja môžem vplývať na to ako sa náš svet mení... to je to, za čo vďačím našim deťom. určite si nemyslím, že je "ekologickejšie" nemať deti. zo mňa v tomto smere vedomejšieho človeka urobili práve oni a ja zas učím ich, že planéta je náš jediný domov. 
a tak sa snažíme žiť s ohľadom na náš domov. 
 a tak je moja dielnička bezodpadová. a tak využívam každý kúsok látky. a tak spracovávam odrezky látok nielen z mojej dielne. a tak organizijem swapy a  prešívam to, čo už niekto nechce na niečo, čo iný miluje.
aj keď prešívanie nenoseného oblečenia, či ušitie niečo, čo využijem z niečoho, čo už neslúži nikomu je v mojom živote už dlhé, dlhé roky. akurát, keď som mala 12 rokov, nemalo to taký „fancy“ názov. ... dlho som si myslela, že fakt, že som neštudovala módu a šitie, ma brzdí.... dnes to beriem ako svoju výhodu. nie som zviazaná pravidlami, popravde nič mi nie je sväté. sem tam doplatím na nožnice, ktoré ženie moja predstavivosť, ale vo väčšine pri upcyklácii moja kreativita plesá.či to pochádza zo sekáča, swapu, zóny bez peňazí alebo skladov ekocharity... milujem ten pocit, keď vo vyradenom kúsku oblečenia zbadám niečo nové... niečo, čo zas bude niekto využívať.upcykláciu mám naozaj rada, pretože využíva už existujúce materiály (väčšinou vyradené a odsúdené na „skládku“) a tým šetrí našu planétu, dáva priestor mojej kreativite, ale hlavne – výsledok je vždy jedinečný kúsok, ktorý neuvidíte na nikom inom.
jednoducho so šitím, prešívaním, tvorením a teda upcykláciou mám dlhoročný a myslím, že veľmi kvalitný vzťah :)


záver...napísala som toho naozaj dosť, celkom ma to pohltilo a bolo pre mňa silné a veľmi prínosné si takto zhrnúť vplyv ľudí a okolností na to, kto som...
musím ešte spomenúť...

Zdenku, priateľku môjho ocka, bola s ním s úsmevom. do konca. často myslím na jej optimizmus a životnú silu. veľa ma naučila.

no a ...denne sa stretávam s vecami, myšlienkami a ľuďmi, ktorí ma viac či menej ovplyvňujú. je pár veľmi významných ľudí v mojom živote, o ktorých nehovorím, ale mám ich v mysli, mám ich v srdci. no nedá mi nespomenúť ešte jednu veľmi silnú vec - yoga s Adriene, ktorá mi zmenila život.a pár naozaj dobrých priateliek (jedna z detstva, jedna z pôrodnice, jedna z gympla a jedna bezodpadová z IG...verím, že sa spoznáte, milé moje:)

a tak viete kto a ako ma ovplyvnili. a denne ovplyvňujú. ľudí, ktorí určili môj smer. spravili zo mňa a mojej dielničky to, čo vidíte dnes.  
môj život bol niekedy naozaj veľmi ťažký a sem tam som prosila, aby mi už nedával skúšky. už som nevládala.no dnes verím, že všetko sa deje pre niečo. nemenila by som. všetko ma totiž doviedlo presne sem. 
mám milujúceho muža. byť mamou troch synov je pre mňa tak zvláštne prirodzené, ako by som sa preto narodila. mám moju rodinu. moju mamu a sestry. pár priateľov.
a mám moju dielničku. a to aj vďaka vám.

môj život ma naučil rešpektovať seba. byť vnímavá k sebe a svojmu okoliu. plniť si sny.a tak sa realizujem. šijem a plním si sen. ten môj.

dielňa kohútik… lebo Kohútová je moje rodné priezvisko!
dielňa, v ktorej sa š(ž)ije s láskou… lebo tak ma to život naučil!

Vitajte ❤️