Nedávam si novoročné predsavzatia. Viem, že ich nesplním a spôsobím si zbytočnú traumu z toho, aká som nemožná. Navyše, kto by už v dnešnej dobe niečo plánoval...Takto pred rokom sme boli na rodinnom výlete v Prahe. Bola poloprázdna, pretože chýbali čínski turisti. Dôvod nám ani trochu nenaháňal strach. Z Číny už prichádzali správy o šíriacom sa novom víruse, ale zdalo sa nám to veľmi vzdialené . Neuvedomovali sme si, že svet je také malé miesto. Za pár týždňov všetky naše plány padli. Takže áno, platí tu známe, že keď chceš Boha rozosmiať, povedz mu svoje plány. Aj preto si nedávam žiadne predsavzatia a nič neplánujem. Niekoľko prianí však mám. Prajem si ešte viac sa naučiť žiť prítomnosťou a aktuálnym okamihom. Pre mňa to vždy bolo extrémne ťažké. Som typ človeka, ktorý rád analyzoval všetko, čo sa v minulosti udialo a spriadal plány do budúcnosti. Najmä to rýpanie sa v minulosti bolo často veľmi skľučujúce a zbytočné. Umenie žiť pre dnešok som sa musela učiť a učím sa stále, ale už mi to ide lepšie. Prajem si, viac robiť to čo chcem a menej to čo musím. Ono je to celkom luxus. Čo mi pamäť siaha, tak robím množstvo vecí, ktoré robiť nechcem, ale musím. Nemyslím tým, napríklad umývanie zubov, čo je činnosť ktorú fakt nemám rada . Myslím tým napríklad chodenie do práce, ktorá ma nebaví, na povinné školenia, ktoré ma nezaujímajú ( ani online), rôzne teembuildingy, ktoré ma nebavia ( ani online). Prajem si , stretávať sa s ľuďmi , ktorých prítomnosť je spojená s príjemnou emóciou ( aj online) a obmedziť stretávanie s tými ostatnými ( aj online). Život je totiž krátky a nie je dobré ho premrhať vecami, ktoré nemajú pridanú hodnotu v podobe dobrého pocitu. Chce to slušnú dávku osobnej slobody , aby si človek takto dokázal nastaviť hranice svojho sociálneho sveta, ale niekedy je to nevyhnutné. Prajem si, viac chápať ľudské slabosti, nedokonalosti, prehrešky a nehodnotiť ich. Nie sme dokonalé bytosti, hoci si to niektorí majú tendenciu myslieť. Sme tvory omylné a chybujúce. Chcela by som sa správať čo možno najviac v súlade so svojím osobným presvedčením. Pretože, ruku na srdce koľko krát v živote musí človek zaprieť svoje presvedčenia a urobiť len to, čo sa od neho očakáva. Koľkokrát sa musí pretvarovať len preto, aby naplnil nejaké spoločenské klišé ? No mnohokrát. Tým nechcem povedať, že od teraz budem drzá ako opica a budem na počkanie hovoriť každému, čo si myslím. To nie. Chcem si len vytvoriť v sebe samej pocit osobnej slobody, nezväzovať ju zbytočnými predsudkami, strachmi, obavami, očakávaniami a výčitkami. Čo by ste urobili, keby ste skutočne mohli ? Ja by som odišla z práce, precestovala svet a potom by som si s manželom otvorila malú kaviarničku. Kým by on obsluhoval tých pár zákazníkov, ktorí by k nám zavítali, ja by som písala svoje blogy o tom, čo by ma práve napadlo. Je veľmi pravdepodobné, že tento môj sen sa nesplní. Ale viete čo ? Nevadí. Nikto mi nemôže zakázať snívať a napokon, nádej umiera posledná. Či nie ? Takže nebojme sa snov a snívajme. Sny robia náš život krajším. A to veľmi potrebujeme.