Je to nejaký čas, čo som oslávila jubileum. Rovných päť desiat to bolo. Takže som už vlastne žena 50 plus. Nepoviem, ako veľmi plus a robím to čisto z taktických dôvodov a tiež z ješitnosti. Prečo sa vôbec takto verejne priznávam, keď o veku dámy sa nehovorí...no pretože sa o tom nehovorí. O ženách po päťdesiatke sa mlčí. My sme z hľadiska spoločenského záujmu prakticky mŕtve. Teda hovorím za seba. Veď kto by sa už otočil za takou starou ženou ? Nikto nás len tak na rande nezavolá. Dobre, nehorím iba o rande, ale napríklad viete si predstaviť lifestylový časopis, kde by na titulke bola modelka vo veku 50 plus ? No iba ak by mal názor Seniorka. Ak aj nás náhodou v nejakom časopise spomenú, je to väčšinou v súvislosti s menopauzou, čo teda tiež nie je príliš lichotivá nálepka. V televíznej reklame majú pre nás nohavičky proti inkontinencii, prípadne kolagénové doplnky na bolesť kolien. Spoločenská mienka je skrátka takto nastavená. Že žena v určitom veku sa už v súvislosti s krásou, či erotikou nespomína, pretože do tejto kategórie už nepatrí. Nedeje sa to len u nás. Napríklad aj takom Hollywoode majú herečky tejto vekovej kategórie veľký problém zohnať slušnú rolu. Keď si spomeniem na svoju mamu v mojom veku, tak to už bola babička. Aj fakticky, nakoľko už mala vnúča, ale najmä fyzicky. Mala šedivé vlasy a doma nosila také šaty bez rukávov, vpredu na zapínanie, ktorým hovorila zástera. Všetky ženy v našom vchode také mali. Chodili v tom vynášať smeti, zvŕtali sa v nich pri sporáku. Na ulici sme mali jedno kaderníctvo, kde si každá žena v tomto veku dávala robiť tzv. vodovú, čo boli vlasy natočené na veľké natáčky a vyfúkané fénom. No akoby ich jedna mater mala. Moja mama sa vôbec nemaľovala. Keď som sa jej v puberte pýtala, že prečo, povedala, že je už stará. Mala 53 rokov. Pozrime sa na dnešné ženy v strednom a zrelom veku. No je to veľký rozdiel oproti tetuškám z čias , ktoré si pamätám ako dieťa. Dnešné ženy majú šmrnc, pekne sa obliekajú, starajú sa o seba, žijú aktívny život. Napriek tomu sa o nich už ako o krásnych nehovorí. Je to škoda. Rozmýšľam, že založím nejaký klub, alebo združenie na ochranu a podporu žien po päťdesiatke. Je strašne veľa tém, o ktorých je v tomto veku treba rozprávať. Od krásy, cez výživu, módu partnerský sex, či syndróm prázdneho hniezda, depresie, plastické operácie. Nemyslím si, že sme súce už iba na to, aby sme si vymieňali recepty a lúštili krížovky. Je taká česká divadelná hra, ktorá sa volá . . „ Múžem i s mužem „ . Jedna z hlavných hrdiniek tam spieva takú pesničku, kde opakuje refrén : 55 plus to je pěknej hnus, bejvala jsem kus... „ . No sú dni, kedy to cítim rovnako. Ale potom sú dni, kedy si vravím, že sa odmietam podrobiť tomuto spoločenskému diktátu neviditeľnosti žien v mojom a staršom veku a mám nasadenie ako zápasník MMA a chuť s tým všetkým bojovať. Potom vybehnem celá nadšená tuto za dom, akože si zabehať, aby som všetkým dokázala, že môžem a chcem a dokážem a potom si tri dni natieram koleno. Takže, čo vlastne chcem povedať. No len to, že sme tu. Stále. Sme ženy, krehké, zraniteľné, majúce emócie a túžby. Sny, očakávania. Chceme byť krásne, chceme sa páčiť, keď už aj nie susedovi, tak aspoň samé sebe. Chceme lásku, chceme radosť, chceme sa smiať. Žiť. Najlepšie ako sa dá. Ja to teda určite chcem. A verím, že nie som sama.