Včera som mala taký deň blbec. Už pred rokmi som si povedala, že sa budem stretávať iba s ľuďmi , ktorí mi majú čo dať. Nemyslím tým bonboniéru, alebo tak. Myslím tým mentálny dar. Je príjemné a veľmi povznášajúce byť v prítomnosti ľudí, ktorí vás obdarujú dobrou náladou, smiechom, láskou k životu, či zaujímavými názormi. Samozrejme musí to byť vzájomné a príjemné pre všetky strany. Nie vždy sa to dá dosiahnuť, pretože ľudia sme rôzni. Nie vždy sme na jednej vlnovej dĺžke, mnohokrát si neporozumieme. Netvrdím, že opačné stretnutia, teda stretnutia s ľuďmi , ktorí nie sú na rovnakej vlnovej dĺžke nie sú obohacujúce, len tvrdím, že sú náročnejšie. Ja som mala včera náročný deň plný pracovných rokovaní, ktoré nešli podľa mojich predstáv. Hovorilo sa veľa, často až zbytočne a porozumenie akosi stále neprichádzalo. Viete ako vyzerá vyžmýkaný citrón ? No tak presne tak som sa včera cítila a aj som tak vyzerala. Odšuchtala som sa domov a mala som chuť na pohár dobrého chladeného vína. Lenže môj manžel nebol doma a tak som musela odolať pokušeniu naliať si, pretože som nechcela piť sama. Takže som vypila len kávu, v poradí už asi štvrtú. Á čo...kofein je zdravý. Je to rastlina, takže je to z prírody. Vlastne aj to víno je len ovocie. Ovocie je tiež zdravé, takže som si ten pohár vína mohla dať. Lenže ja som len sedela, pozerala do blba, ale to sa len tak hovorí, pretože v skutočnosti som pozerala na televíziu. Ani neviem, čo vysielali. Mala som pocit zmareného dňa. Vydala som energiu a výsledok žiadny. Nič som sa nenaučila, nič zaujímavé som nepočula, nezasmiala som sa, ani som neplakala. Rozmýšľala som, aké je zvláštne kam nás životy zavejú a stane sa, že sme niekde, kde by sme asi byť nemali, pretože sa tam necítime komfortne. Napriek tomu zotrvávame, lebo....lebo život. Šeky niekto platiť musí. Jedlo tiež nie je na zahodenie ,keď už na to príde a víno tiež nie. A tak som tak sedela a rozmýšľala nad podobnými vecami a tiež nad tým, prečo som ja vlastne nešla študovať za tú veterinárku. V tom mi cinkla správa na mobile. Neviem, ako vy, ale ja sa vždy zľaknem. Pretože napríklad moje dcéry nikdy nepíšu nič dobré. To je zakaždým nejaká pohroma typu , „ zlomila som si prst „, poštípala ma osa „, alebo „ stratila som kľúče, peniaze, tašku atď. „ . Takže vždy sa zľaknem. Pozrela som na správu a videla , že mi píše suseda. Čo sa deje...pýtala som sa v duchu. Správa, nebola celkom správa, ale iba obrázok. Presnejšie fotka. Na fotke bol náš malý trojročný sused , ako leží v posteli a v ruke drží knižku. On ju nielen drží, on ju číta. A nie je to hocijaká knižka. Je to moja knižka. Život podľa abecedy. Dívala som na tú fotku a začala som sa usmievať. Nielen ústami a očami, ale aj srdcom. Pretože moje srdce bolo šťastné. Tento malý chlapec, premenil môj deň blbec, na krásny večer. Dostala som dar. Dar poznania, že moja snaha nebola márna, že som niekoho potešila, že som urobila vec, ktorá dáva zmysel. Zrazu mi bolo ľahko a pekne. Zaspávala som s pocitom, že môj deň nebol premárnený , ale úžasný. A že od šťastia nás niekedy delí iba kúsok.