Ako dieťa som zažila starkú vyšívať jej krásne obrúsky, ktoré sa na mňa usmievajú z nášho nábytku. Vždy som to chcela skúsiť, a aj som skúsila. Skončilo to vždy s niekoľkými pichancami v rukách. Skúšali sme to aj na dievčenských prácach v škole. Základné stehy na šitie, spojovací šev, lemovacie švy... Mali sme veľké šťastie, že nám to aj v škole objasnili. Teraz niektoré mladé dievky nemajú ani potuchy, čo je ihla... 

Čas strednej školy nebol veľmi naklonený tvorbe šitia a vyšívania, aj keď som bola na umeleckej škole. Muzika zaberala všetok voľný čas.

S absolvovaním magisterského štúdia na vysokej škole prišiel zásnubný prsteň a s ním aj otázky, čo na seba na svadbu. Ani ja a a ani môj manžel sme si nevedeli na mne predstaviť svadobné šaty :) Veľmi komická predstava :) Jednoducho ku mne nepasovali.

Keďže sme obaja popri klasickej muzike prepadli ošiaľu nášho slovenského folklóru a všetkého, čo sa ho týka, bolo rozhodnuté. Svadba bude v skanzene v krojoch. Pozvánka na svadbu skončila ako výšivka na perličke, s odkazom na výšivku z Polomky, odkiaľ som mala svoj svadobný kroj. Vzniklo ešte pár vyšívaných obrúskov, ktoré skončili ako podarúnky rodine, a vyšívaná kňazská štóla ako dar pre nášho oddávajúceho.

Popri práci a iných záležitostiach vznikol raz za čas nejaký ten šitý počin. Levanduľové srdiečka poputovali ako darčeky na husľovú súťaž všetkým účinkujúcim - deti boli vytešené. Na materskej to začalo. Nedá sa povedať, že by som sa doma nudila... :) synček zaberal všetok čas a energiu.

Raz za čas sa ale otvorilo okienko voľného času, tak som googlila, čo všetko sa dá šikovnými rukami ušiť. Okrem šitých kvietkov, vianočných ozdôb a tulipánov, folklórnych svadobných pierok na kamarátkinu svadbu to začali byť darčeky pre najbližších. Vence na dvere, dekorácie na okno. Zoznam sa rozširoval...

Jedného dňa padol aj s mojou známou návrh na založenie detského folklórneho súboru u nás v dedine a vtedy to začalo.

Nemali sme však deti do čoho obliecť. Chlapcov bolo málo, tým sme požičali kroje z iných súborov, no dievčat bolo neúrekom. Povedala som si, keď nie teraz, tak už hádam nikdy. Vytiahla som zaprášený, no úpne nový a nepoužívaný šijací stroj, ktorý som si pred pár rokmi kúpila. Prišiel jeho čas. A veru nesmierne pomohol.

Vznikli krásne biele sukničky so zásterkami, dievčatá boli nesmierne šťastné a na prvé vystúpenie pred Vianocami zažiarili v krojoch pred publikom. Dalo to veľa času, nájsť si, ako sa povie "know,how?" no stálo to za to. Postupne vznikajú sukničky pre trojročné slečny plné farieb, sukne pre veľké slečny na karičky... Cez košele, gate a oplecká... Poviem Vám, zaodieť 34 detí nie je sranda :)

Cesta k šijaciemu stroju je v cieli. Už sa len zdokonaľovať a tvoriť. A fantazírovať v rámci tradícii... Na Slovensku máme jedny z najkrajších krojov v celosvetovom merítku. Babičiek, ktoré vedeli šiť prenádherné kroje s obdivuhodnými výšivkami ubúda, no mladých veru nepribúda. Buďme sebestační, nech nám nevyrábajú naše slovenské kroje v zahraničí...