Nie všetky zmeny prídu s treskom. Niektoré prídu potichu – s klbkom v rukách a vôňou čaju.

Vždy som bola „tá, čo čaká“ — čakala som, kým bude pokoj, kým budú druhí spokojní, kým niekto urobí prvý krok.
Vyrastala som v presvedčení, že prispôsobiť sa znamená byť dobrá: dobrá dcéra, kamarátka, partnerka, pomocná ruka.
Natiahla som svoje dni okolo potrieb iných tak dlho, až som sa cestou stratila.

Posledné roky boli ťažké.
Naučili ma, že byť „dobrý“ niekedy znamená mlčať, keď by si mal povedať nie.
Že láska, ktorá bolí, nie je láska — len rana, ktorú si necháš vysvetliť.
Po období manipulácie a psychického týrania som si povedala: nikdy viac.
Ale sľuby sú len slová, kým im nedáš tvar v každodennom živote.

Prelom prišiel potichu.
Jedného dňa som si povedala, že už nestačí prežívať, keď môžem žiť.
Že chcem vstávať s pocitom, že deň patrí mne — dať si kávu v záhrade, prejsť sa, dýchať, tvoriť.
Nie je to sebecké. Je to návrat k sebe.
Odpoveď na roky, keď som dýchala povinnosťami iných.

Dovŕšiť štyridsiatku  je pre mňa začiatok, nie koniec.
Nie „konečne stará“, ale „konečne slobodná“.
Začiatok dekády, v ktorej tvorím pre radosť aj pre obživu.
S Miňkom máme malý domček pod orechom a jabloňou — náš prístav pokoja.
Tam chcem rozložiť deky, postaviť si pec, variť čaj a tvoriť všetko, čo hreje — nielen telo, ale aj dušu.

Moje výrobky — malé háčkované líštičky, vločky, šatky — nie sú len predmety.
Každé očko je malý návrat ku mne.
Chcem, aby ten, kto drží v rukách moju čiapku, cítil kúsok ticha, ktoré cítim ja pri tvorení.
Aby vedel, že Katka po štyridsiatke je žena, ktorá sa už nestráca v tichu — ale z ticha tvorí.

Tichý ateliér nie je len o láske k ručnej práci.
Je to aj moja cesta k samostatnosti, k novému začiatku, k živobytiu, ktoré má dušu.
Každé klbko, každá niť, každý výrobok je kúsok cesty k snu — k malej piecke, teplu domova a životu, ktorý má pomalé, krásne tempo.
Chcem, aby z Tichého ateliéru vyžarovala jemnosť, radosť a nádej, že aj z drobných vecí sa dá žiť naplno.

A na záver trocha humoru — lebo smiech lieči najlepšie:
Ak sa ma niekto spýta, či som po štyridsiatke iná, odpoviem:
Áno — mám menej trpezlivosti pre hlúpe nápady, viac času na čaj a tajne päť nových vzorov, ktoré čakajú na svoju hviezdnu chvíľu.
A ak mi niekto povie: „Uprav mi život,“ usmejem sa a odpoviem:
„Rada upravím vankúš, ale život si každý upletie sám.“

Ak tieto riadky čítaš a cítiš, že by si chcel/a byť pri tom, ako sa mením — budem rada, ak ostaneš.
Za každé srdiečko, komentár či povzbudenie ďakujem.
Tento rok môjho života bude o slobode, vlne a vôni dymu z pece.
A keď sa mi niečo nepodarí — mám na to priadzu a šikovné ruky.

Tu sa spomaľuje, dýcha a tvorí — jedeno očko za druhým, až kým sa z priadze nestane radosť.