(O kreativite a schopnosti tvoriť ako liečivom psychoterapeutickom nástroji)
Bolo to dávno... minulý rok v októbri, keď zima začala vystrkovať rožky, listy si lietali bezstarostne hore-dole krajinou a ja som ležala v posteli, skrútená v bolesti z úzkosti, s vyblednutým pohľadom donikam a čakala, kedy konečne zomriem. Viem, že mnohí z vás ju dôverne poznáte. Plíživá, pomalá, hlboká paralýza... Depresia...
Po troch rokoch úspešného boja s touto náladou zrazu prišla úplne nečakane po tvorivom období, výbuchu kreativity, životnej radosti... bola však iná... dlhá... spomínam si, ako som deň čo deň ležala v posteli, pozerala do steny... na skriňu, na perinu... ale najhorší bol pohľad na stôl, na ktorom ležali nepohnuté papiere, nožnice, kvietky, stužky, čipky a milión drobotín, ktoré som tak veľmi milovala a s radosťou som sa s nimi hrala pri mojej tvorbe.
Avšak depresia ostro mení uhol pohľadu. Radosť sa zmenila na nenávisť a hnev. Všetky tie vecičky mi pripomínali, aká som bola živá, tvorivá, nadšená z celého procesu tvorby a práce ako takej. Lenže teraz mi to všetko rylo v hlave mučivé vety, aká som neschopná, nič nerobím, práca mi stojí... denno denne som bojovala s myšlienkou všetko spáliť, zahodiť... vedela som však, že sa ňou nemôžem nechať ovládnuť... a veruže mi s tým museli pomáhať moji blízki.
A takto plynuli dni... týždne a tie sa preklápali do mesiacov. Bola som šokovaná a nedokázala som pochopiť, ako je možné, že prešiel rok a ja som nedokázala pohnúť slamkou na kôpke sena. Neverila som, že ešte niekedy sa k tvorbe vrátim, že je to vôbec možné... nemala som silu, motiváciu, žiadnu energiu, chuť... rakovina vôle mi rozožrala myseľ. Návštevy psychiatričky boli hrozné. Stále ta istá otázka: ,,Tak, ako sa dnes máte?“... A dokola tá istá odpoveď: ,,Rovnako“...
Ako však plynul čas, nenávisť k tvorbe a všetkému, čo som tak milovala, sa po pol roku zmenil na ľahostaj. Vydýchla som si. Bolo mi to jedno. Neriešila som návrat k tvorbe ako obrovskému vnútornému zdroju radosti a zmyslu a uľavilo sa mi.
A takto prešiel rok. Listy si zase tancovali svoje vzdušné tance, dážď schladil zem, slnko si ušlo kamsi za mraky a ja som sa rozhodla ísť si ,,po radu“ k mojej terapeutke. Sťažovala som sa, ako sa mi nedarí tvoriť, že nič nerobím, nič ma nebaví. Veď to poznáte, nekonečné ponosy na to, ako nič nejde a všetko je zlé a všetci sa majú dobre, len vy musíte trpieť... A ona len tichúčko sedela a počúvala. Keď som skončila svoj monológ o tom, ako strašne trpím, dala mi návrh. A ZASVIETILA ŽIAROVKU V MOJEJ HLAVE.
,,Veronka, začnite teda chodiť do práce. Sadnite si každý deň aspoň na pol hodinku k práci. Nezáleží na tom, čo urobíte. Režte si papier, strihajte stonky kvietkom, vytrieďte čo nepotrebujete... a uvidíte, ono to pôjde...“
Samozrejme, ako večný skeptik, som sa začala vyhovárať, prečo to nepôjde, a všetky tie dôvody, že sa to nedá, ale rozhodla som sa, že to skúsim.
A verte mi, chodiť do práce naozaj pomáha. Po roku som začala tvoriť. Zahodila som za hlavu perfekcionizmus a robila som, ako sa mi dalo. A dalo sa. Konečne som sa postavila z postele, sadla za stôl a pracovala.
Viete, práca je dar. Akákoľvek. Dala mi režim, pocit užitočnosti, zmysluplnosti, slasti. Píšem Vám, pretože vás chcem povzbudiť. Ono sa to naozaj niekedy NEDÁ. Nevyčítajte si to. Nehnevajte sa na seba a už vôbec nezahadzujte vecičky do koša :) Talent, ktorý máte, proste len spí. Možno si potreboval oddýchnuť, možno vás život prostredníctvom krízy potrebuje niečo naučiť, možno, že je čas naučiť sa venovať sebe... nech je to akokoľvek, raz príde deň, kedy každá bolesť zhorí ako fénix, aby zas mohol povstať z popola... silnejší, vďačnejší a múdrejší :)
Želám Vám veľa sily a radosti
♥ NEVER GIVE UP ♥