Simona . » Tvorba / 2023-03-21 13:00:01 /  6 komentárov / 25 lajkov

            NEVESTA NEBOLA AKO Z KATALÓGU A ŽENÍCH UŽ Vôbec nie

Nevesta má byť najkrajšia zo všetkých. Teda aspoň taký názor panuje. Viem, že mnoho žien a dievok o tom sníva, o nádherných šatách, v ktorých sa budú cítiť výnimočne priam princeznovsky. Parádne šaty, profesionálny make up, komplikovaný účes, perfektná manikúra, lodičky, kytica...
Niekomu sa to isto hodí, ale keď som si predstavila samu seba takto „vystajlovanú“ nebola by som to ja, ale niekto iný. Chcela som, aby všetko bolo originálne, také svojské, také naše. Na pintereste som mala vyhliadnutý štýl, čo sa mi celkom páčil. Jasné, že ani jeden svadobný salón ich nemal, ale to bolo nepodstatné, pretože myšlienku mať požičané šaty zo salónu som zavrhla hneď na začiatku.

Nie som typ, ktorému sa hodia princeznovské šaty, dať niekoľko stoviek eur za pár hodín mi prišlo zbytočné. Navyše pri mojej útlej figúre by som si mohla obliecť akurát tak šaty pre dievčatá na prvé sväté prijímanie. A pri tom všetkom celý čas dávať pozor, aby som ich nezašpinila, neroztrhla...

Šaty v nedohľadne

Dávno pred svadbou som sa dohodla s jednou veľmi talentovanou výtvarníčkou, že si u nej nechám ušiť svadobné šaty. Keď sme boli rozhodnutí, že sa vážne ideme svadbiť, tak som sa jej pripomenula. Všetko bolo fajn, ibaže na svete sú dva typy ľudí. Tí, čo robia veci na čas a tí, čo nie. Čiže moje šaty meškali a meškali a meškali a ja som bola podozrivo pokojná. Až som sa sama sebe čudovala, lebo inak zvyknem robiť neskutočnú paniku. Mala som tromf v rukáve. Zohnala som si zopár obyčajných bielych letných šiat v boho štýle, keby niečo. Nakoniec som si obliekla dvojdielnu verziu. V jednom secondhande som objavila čipkovaný crop top asi za 2 eurá a v tej chvíli som si bola viac než istá, že to bude môj svadobný outfit. Dokúpila som k nemu jednoduchú tylovú sukňu, korú mi mamina upravila a nakoniec ma moje svadobné šaty nestáli ani 20€.

Čo si obujem? Pôvodne som si chcela dať „kristusky“, pretože sa mi v nich najlepšie chodí. V opätkoch sa cítim neisto, popravde ani tá chôdza mi veľmi nejde. Odkedy sme presedlali na barefoot, no vypočula som si, ako som si zničila nohy, lebo teraz si už neobujem topánky na opätku... Nakoniec som si obula biele barefoot plátenky, na ktoré som si našila čipkový detail a šnúrky som vymenila za atlasovú stužku.

Make up svojpomocne

Bola to robota navyše, stresy navyše, ale popravde nemám s kozmetičkami dobrú skúsenosť. Dnes sa na tom iba smejem, no vtedy mi nebolo všetko jedno. Raz dávno som bola pozvaná na svadbu. Chcela som byť pekná, tak som na odporúčania išla v našom malom meste ku kozmetičke, ktorá sídlila v prerobenej garáži. Už to mi mohlo niečo naznačiť. Prišla som nenalíčená (v mojom prípade to znamenalo, že som si nenafarbila moje svetlé obočie, aby nemala prácu navyše s odmaľovávaním). Vtedy som mala červené vlasy, povedala som, že budem mať tmavomodré šaty, pýtala sa ma, nuž som odpovedala. Základ sa jej podarilo naniesť celkom rýchlo, trošku maturovala nad mojím obočím, keďže cez ľavé sa mi tiahne celkom viditeľná jazva. Chcela to všemožne zamaskovať aj keď som jej povedala, že to je ok, že som na svoj „gangsta“ look zvyknutá. Potom začala maľovať očnú linku a tu som spozornela. Namaľovala ju zotrela, namaľovala, zotrela, takto sa to stalo asi štyrikrát, medzitým dávala nejakú masku na pleť inej zákazníčke. Make-up trval dobre vyše hodiny a pol a kozmetička začínala byť naozaj nervózna. Nakoniec mi rýchlo zamávala zrkadlom pred nosom, vypýtala si namiesto 20 iba 8 eur, lebo že dnes asi nemá dobrý deň a veľmi sa jej to nepodarilo. No ehm, keď som sa zbadala doma v kúpeľni, chcelo sa mi plakať. Namiesto obočia som mala namaľované dve čierne húsenice, pričom z ľavej mi dobrá štvrtina chýbala, pretože pani kozmetička v snahe zamaskovať jazvu, mi tú časť obočia celú vytrhala. Očné tiene... viete čo, nájdite si v Simpsonovcoch tú časť, v ktorej Homer vynašiel maskovaciu pušku. Asi nejak tak to vyzeralo. Po takejto skúsenosti som ku kozmetičke nešla celé roky. A keďže jediná, ktorú poznám a mám v nej dôveru, bola 130 km ďaleko od miesta našej svadby, musela som sa s make-upom popasovať sama. Trénovala som asi dva týždne každý deň so stopkami,aby som to zvládla do 30 minút. Nakoniec som to zvládla, aj keď sa mi od stresu a nervozity triasli ruky.

Nevesty mávajú nádherné účesy, prepracované, parádne, no ja som neplánovala žiaden závoj, ani korunku. Všetko som chcela čo najjednoduchšie ,mysliac aj na plán B, kedy by som si aj vlasy musela česať sama. Dnes už chápem, prečo býva svadba väčšinou v mieste bydliska nevesty. Tým, že sme mali svadbu na Horehroní, ja pochádzam z Hornej Nitry a niekoľko rokov bývame v Bratislave... skrátka nenašla som žiadnu kaderníčku. Mám ale veľké šťastie, pretože máme kamaráta, ktorý povesil vysokú školu na klinec a začal sa venovať tomu, čo ho baví. Stal sa kaderníkom. Je to jediný človek, ktorý mi môže niečo robiť s vlasmi. Aj keď sa účesom nevenuje, spolu sme to vymysleli tak, že nás vystajloval oboch aj s pánom manželom. Nič zložité, jednoduché vlny, na ktoré prišla čelenka zo sušených kvetov, ktorú som si stihla vyrobiť. Našťastie som mala dve, pretože tá prvá sa mi na svadbe zničila. Na fotenie som si potom vzala náhradnú.

Svadobná kytica aj pierko boli taktiež sušené. V tomto prípade sme opäť šli na jednoduchosť a veľmi veľmi ďakujem Peťke, z Dielničky pri družstve, ktorá s celou rodinou pestuje slamienky a takúto kyticu aj pierko nám vyrobila. Ja som ho ešte vylepšila o jeden detail, malý prívesok v podobe gitary.

Keď ženích prvýkrát zahlásil, že by sa chcel ženiť v ľanovej košeli, dostali sme hubovej polievky, že či sa to patrí také veci, že predsa len oblek by mal mať. Nakoniec sme si povedali, že aj tak je to náš deň, ostatní už šancu mali. Takže k ľanovej košeli od Simply grey sme prikúpili aj ľanové nohavice. Jasné, že „lagovky“ by sa mu k tomu nehodili, takže sme zohnali barefoot hnedé topánky. Do svadby ich však môj nastávajúci doslova zodral. Behal v nich všade tade, dokonca v nich dojil kozy, čo mne osobne nevadilo, ale bolo vidieť, že si čo to zažili. Pár dní pred svadbou sme ešte po Bratislave naháňali nové, ale našťastie sme zohnali.

Matyho sme si zladili k sebe. Bolo mi jasné, že nie len pre nás, ale aj pre neho to bude náročný deň a chcela som, aby sa cítil čo najpríjemnejšie. Košieľok sme mali viac, jednu mušelínovú od vtačatko ušilo s krásnym jesenným motívom, ľanové nohavice asi troje, ktoré mu ušila moja mamina a svetrík, až by bolo chladno.

Dnes si vravím, že sme šťastkári, mať svadobnú obrúčku pre mňa nie je gro. Vlastne som bola toho názoru, že je zbytočné toľko investovať do niečoho, čo ani jeden z nás na prste nosiť nebude. Iba žeby sme si prstene zavesili na retiazku ako Frodo pri putovaní Stredozemou. Môj návrh bol, že keď, tak si dajme vytetovať pásik na prst. To mi neprešlo, lebo môj drahý muž má problém s ihlami. Nakoniec sme tie obrúčky zdedili. Po mužovej starkej. Ešte nám stihla darovať svoje. A hoci už nie je medzi nami, máme na ňu aspoň takúto spomienku. Museli sme si ich dať upraviť, lebo nám boli priveľké, ale o to sa hravo postarala moja kamoška Silvia, ktorá je echt dobrá zlatníčka, vyrobila mi aj svadobné náušnice.

Niečo nové, niečo staré, niečo modré a niečo požičané. Či sme toto splnili? Netuším.