...alebo obrovská PROKRASTINÁCIA. Nesústredene pracujem na darčeku pod stromček, čiže TERMÍN vieme. Je to pre milú pani, s ktorou som sa zo dva krát rozprával - čiže viem si zhmotniť budúcu pani majiteľku a vcítiť sa do jej predstáv. Jej syn, môj najlepší priateľ, by ju rád obdaroval niečím z môjho záberu, no zároveň niečím takým, čo bude mať mamička rada, a preto jedinou požiadavkou je LES ako téma. ŠIROKÁ, že? Ale taká voňavá - machová a svieža.

LES a KRAJINA ako taká, STROMY, ako ich obyvatelia, je ošúchaná, no nikdy nekončiaca téma - srdcu blízka, nakoľko naši pradedovia vyrástli v domčekoch na okraji lesov, k šumu lístia mali asi tak ďaleko ako máme my teraz z obývačky do chladničky. Tí menej skromní podniknú prechádzku do najbližšieho reťazca.

Toto zadanie teda má ČAS, no termín sa nezadržateľne blíži. Práve preto, že je to obšírna tematika, o zámerne nezelenej koloristike nehovoriac, je ťažké čo i len začať. Navyše som ešte stále nabudený témou jeseň a tieto témy sa mi veľmi prepájajú. Zabudol som Vám priblížiť ROZMER, ktorý bol zadaný v zmysle “niečo veľké dakde nad gauč“. Tak som sa hneď vehementne obhajoval, ako aj akvarelovú techniku, že s plátnami sa ona až tak nekamaráti... No spomenul som si na svoje najlepšie a najkvalitnejšie rýdzo bavlnené výkresy a s obavou a slzou v oku som si uvedomil, že nastal ten správny čas na väčší a kvalitnejší rozmer.

Nebyť mojej kamarátky Jane-Beaty, k talianskej značke FABRIANO by som sa istotne dostal niektorou z mojich ciest, ale o niečo neskôr. Janka vedie vo svojom ateliéri úžasné WORKSHOPY takmer každý víkend. Na jednom z tvorivých stretnutí som si od nej zakúpil dva pomerne veľké bavlnené výkresy. Lacné neboli, no o to viac k nim pristupujem s láskou, a práve preto čakám, kedy nastane ich čas. POZOR, na cenu sa neponosujem, tu viem, že za kvalitu si rád priplatím. V tomto prípade ide o značku v pravom zmysle slova, skrývajúcu stáročnú tradíciu výroby papiera. Je to skrátka úplne iný komfort tvorby: jednotlivé vrstvy maľby tu možno ukladať pomaly jednu po druhej v niekoľkých fázach, prekrývať a využívať hru svetla a tieňa.

Za posledné dni som chytil štetec do ruky iba jeden krát. Konkrétne to bol môj obľúbený štetec na vytváranie machovo jemných pozadí. Zneužil som ho na oprášenie prachu z orchideí. Krásavice nekvitnúce a namyslené, čo si už ROK dávajú načas, jemne pookriali. No ŠTETEC budem ešte dlho prehovárať, aby sa na mňa prestal hnevať. Nadutý a strapatý sa ponosuje svojim mnohým kamarátom.

KVETY komplet zaobstarané, štetec urazený, výkresy čakajúce, A JA? No... Môj mozog perlí dve na tri, aj keď môjmu MOTORU to občas pekne vynecháva. Zakaždým trielim po písanku a ceruzkou zapíšem už v tej chvíli zabudnuté myšlienky. VIETOR ich doslova rozfúkal, neúraduje iba vonku. Nestrháva iba lístie so stromov. Fúka si aj v mojich maľbách - pre mňa typické obdobie, kedy hýrim inšpiráciou a moja hlava funguje skôr na povel FARBA, než povel ČÍSLO. Po ňom nastane minimálne týždňový útlm, kedy mi bude všetko až príliš jedno...

Pracujem na prepracovanejšej skici - podobnej ako pri tvorbe jesennej aleje, bude to akýsi môj nový strih. Tak ako krajčír, z tohto strihu vytvorím možno viacero šiat. Vždy niečo pozmením, tak ako krajčír šije zakaždým z inej látky, aj príroda je každú minútu v inom svetle a kde tu prebehne po strome veverička so zásielkou čerstvých orieškov. Mňam :)

Čo sa farieb týka, moje AKVARELOVÉ PASTELKY som si rozdelil na dve polovice. Mám teda jesennú paletu i náladu, druhá polovica zostala ležať ľadom. Tieto sirôtky odložené sa mi na rozdiel od urazeného štetca prihovárajú nádherným protikladom modrozelených a ružovkastých, až bordových odtieňov. Tento poznatok istotne využijem, ale pri inej téme, možno pri jarných KVETINOVÝCH PORTRÉTOCH...

Ak TOTO VŠETKO v sebe samom i na kuchynskom stole či gauči spracujem, budem ďalej prerábať skicu, ukladať farby, do nekonečna sa zamýšľať nad tým, ako nepokaziť námahu i materiál a využiť výkres vo svoj prospech. Je to PÁN VÝKRES. Zostanem zatiaľ pri ceruzkách a pastelkách, čiže na rozdiel od počasia vonku, v mojej tvorivej atmosfére bude dnes jedinou tekutinou ČAJ, vodu použijem až neskôr, keď po dokonale premyslenom zámere začnem rozpúšťať pigment v mojich panvičkách s farbami. Už teraz sa neviem dočkať.

VÝZVY v živote máme k tomu, aby sme neustále skúšali naše MOŽNOSTI a sem-tam ich aj úspešne pokorili. Prokrastináciu priznávam a PRECHÁDZKY v daždi milujem. Hodiny však neúprosne tikajú.

Opúšťam posteľ v ústrety novej INŠPIRÁCIE a tak sa vidíme - dúfam, že čoskoro. Sám neviem, čo ma najbližšie napadne, tak zas nabudúce, priatelia.

Navždy s úctou a pokorou amatéra,
Váš Miňo.