Najkrajšia tehličková stena v našom meste sa nachádza vedľa frekventovaného chodníka, na miestnom bare. Tam som sa rozhodla nafotiť venček s bielymi ružami.
Zámerne som si vybrala čas, kedy je tam málo ľudí. Vlastne momentálne tam nebol nikto, okrem mňa...
Venček som zavesila a odstúpila od steny kúsok ďalej. V tej chvíli sa spoza rohu vynorila postava. Muž v stredných rokoch, pekne športovo oblečený, s kapucňou na hlave. Zľakla som sa, no po úprave mašličky, ktorú rozcuchal vietor, som z púzdra vybrala fotoaparát, odhodlaná pokračovať v tom, prečo som prišla.
Muž pristúpil bližšie a so záujmom si prezeral venček.
- A čo, niekto umrel? spýtal sa.
-Nieee! To je svadobný, sú na ňom dve srdiečka. Chcem si ho nafotiť - znela moja odpoveď a musela som sa ovládať, aby som nevybuchla smiechom, pripadalo mi to humorné...
Muž pristúpil ešte bližšie a pýtal sa ďalej :
-A to je na hlavu?
- Nie, na hlavu by bol príliš veľký, to je na dvere...odpovedala som veselo.
- To je živé? znela ďalšia veľmi podarená otázka.
- Nie, je to umelé.
On tam ešte chvíľu stál a potom odišiel. A ja som si uvedomila, že som sa mu vlastne mala poďakovať za psychickú podporu...