Najkrajšia tehličková stena v našom meste sa nachádza vedľa frekventovaného chodníka, na miestnom bare. Tam som sa rozhodla nafotiť venček s bielymi ružami. 

Zámerne som si vybrala čas, kedy je tam málo ľudí. Vlastne momentálne tam nebol nikto, okrem mňa...

Venček som zavesila a odstúpila od steny kúsok ďalej. V tej chvíli sa spoza rohu vynorila postava. Muž v stredných rokoch, pekne športovo oblečený, s kapucňou na hlave. Zľakla som sa, no po úprave mašličky, ktorú rozcuchal vietor, som z púzdra vybrala fotoaparát, odhodlaná pokračovať v tom, prečo som prišla.

Muž pristúpil bližšie a so záujmom si prezeral venček. 

- A čo, niekto umrel? spýtal sa.

-Nieee! To je svadobný, sú na ňom dve srdiečka. Chcem si ho nafotiť - znela moja odpoveď a musela som sa ovládať, aby som nevybuchla smiechom, pripadalo mi to humorné...

Muž pristúpil ešte bližšie a pýtal sa ďalej : 

-A to je na hlavu?

- Nie, na hlavu by bol príliš veľký, to je na dvere...odpovedala som veselo.

- To je živé? znela ďalšia veľmi podarená otázka.

- Nie, je to umelé.

On tam ešte chvíľu stál a potom odišiel. A ja som si uvedomila, že som sa mu vlastne mala poďakovať za psychickú podporu...