Výroba kozmetiky je vyslovená alchýmia. Každý, kto sa snažil niekedy pochopiť etiketu na zadnej strane čo i len šampónu, so mnou bude určite súhlasiť. Naši predkovia takéto problémy neriešili, a predsa, mydlo ani šampón nie je nóvum modernej doby. Jeho surová forma však zažíva renesanciu. Jednou zo značiek, ktorá vyrába krásnu, poctivú a voňavú domácu kozmetiku, je aj Ponio. Jej zakladateľka Ivana Zuzinová prešla k mydlám kľukatou cestou plnou kódov a zložitých rovníc. Na vysokej škole vyštudovala elektrotechniku a venovala sa automatizácii riadiacich procesov, snívala však hlavne o tom, že bude programátorkou, vývojárkou počítačových hier, poprípade kvantovou fyzičkou. Osud však mienil inak a z Ivany je nefalšovaná mydlárka, ktorá svojim výrobkom vymýšľa svojské názvy.
Ako dlho si pracovala ako programátorka?
Štyri mesiace. Potom prišli Vianoce, obdobie, keď sa produkty, ktorým sa teraz venujem, predávajú asi najlepšie. Povedala som si teda, že to skúsim tak pol na pol, ale k tomu som sa už nikdy nedostala. Ostalo iba pri Ponio.
Ako vzniklo Ponio?
Asi ako každý som vždy kadečo skúšala, vyrábala, dávala veci dokopy. A tak to bolo aj s Ponio. Prvé pokusy s mydlami boli úsmevné. Keď si na to teraz spomeniem, tak mi to pripadá ako paródia na to, čo momentálne robím. Ľuďom sa to však zapáčilo, boli spokojní. Na SAShE.sk som bola od začiatku mojej značky a mala som množstvo pozitívnej odozvy, tak som si povedala, že to skúsim.
Prvé mydlo som vyrobila asi tak pred desiatimi rokmi. Na začiatku si vyrobíš jedno mydlo a máš z neho desať kusov, ktoré nevieš spotrebovať. Kým to má človek ako hobby, nevyrába tak často. Potom, keď som ich už robila pre ostatných, tak sa to začalo točiť – vyrobila som, za zarobené peniaze som kúpila nový materiál a zase spravila nové mydlo. Tak sa vytvoril nejaký kolobeh.
Prečo ťa oslovili práve mydlá?
Objavila som značku Lush, ktorá vyrábala mydlá a veľmi sa mi páčili jej výrobky aj ako to v obchode vyzeralo. Obchod, ktorý mali v Bratislave, však dlho nevydržal. Chcela som však aj naďalej používať rôzne mydlá, šumienky do kúpeľa a podobné veci. Z internetu sa vtedy objednávalo len veľmi ťažko, tak som sa rozhodla, že sa ich pokúsim vyrobiť sama. Z Čiech som si objednala knižku, ktorá sa venovala výrobe mydiel, a dala som sa do toho. Prvý rok, dva som napríklad odlievala mydlá do škatule od topánok vyloženej igelitovým vreckom do smetného koša. Škatuľa so mnou dokonca ešte stále žije – momentálne v nej mám rôzne haraburdy a pripomína mi moje začiatky.
Na začiatku si vyrobíš jedno mydlo a máš z neho desať kusov, ktoré nevieš spotrebovať. Kým to má človek ako hobby, nevyrába tak často. Potom, keď som ich už robila pre ostatných, tak sa to začalo točiť – vyrobila som, za zarobené peniaze som kúpila nový materiál a zase spravila nové mydlo. Tak sa vytvoril nejaký kolobeh.
Ako si prišla na technologickú stránku výroby, keď si zo začiatku mala iba jednu knihu?
S mydlom to bolo fajn, lebo je to tradičný postup, na ktorom si zakladám. Pri ostatných veciach to bol pokus-omyl. Napríklad také masážne kocky sú vytemperované (temperácia – postup, pri ktorom sa dosiahnutím správnej teploty prípravy zaručuje ideálna konzistencia výrobkov obsahujúcich oleje alebo maslo, napríklad správna tvrdosť čokolády, pozn.) a spájajú v sebe aj rôzne iné techniky, na ktoré som prichádzala až popri výrobe. Stalo sa mi dokonca, že som mala objednávku a podarilo sa mi vyrobiť kocky, ktoré boli nesprávne vytemperované. Na druhý deň som ich mala odoslať, ale boli celé hrudkovité, tak som vybrala tie, ktoré vyzerali schopne, a zvyšok šiel do koša a musela som skúšať ďalej. Aj keď teraz už viem, ako na to, stáva sa mi aj v súčasnosti, že keď som príliš zbrklá alebo nesústredená, robota sa mi nevydarí a môžem začať odznova.
Vyrábaš všetky svoje výrobky sama ručne?
Áno, ešte stále robím všetko sama. Iba na balenie a odosielanie mám pomoc. Chcela som si síce nájsť niekoho na výpomoc, ale zatiaľ to nevyšlo. Som strašne háklivá na prácu a nerada si niekoho púšťam „do kuchyne“. A vieš, ako to je – každý si myslí, že jeho robota je najlepšia, a tak je to aj u mňa. Niekomu sa to môže zdať ako detaily, ale mne práve na nich záleží.
Aký dôraz kladieš na ingrediencie?
Pre mňa je kvalita dôležitá, ale ako sa hovorí, papier znesie veľa. To znamená, že keď má niečo nálepku fair trade, bio a podobne, nemusí to nič znamenať. Často je to len o tom, že si tá spoločnosť dokáže nálepku pre svoj výrobok zaplatiť, takže toto beriem trochu s rezervou. Skôr sa snažím zisťovať informácie o dodávateľoch, aby sa ku mne nedostal šmejd. Aj toto som sa však naučila až postupom času. Zo začiatku by som niektoré veci, ktoré riešim teraz, neriešila. Po tých vedomostiach, ktoré som počas praxe získala, som opatrnejšia a preverujem.
Stalo sa mi dokonca, že som mala objednávku a podarilo sa mi vyrobiť kocky, ktoré boli nesprávne vytemperované. Na druhý deň som ich mala odoslať, ale boli celé hrudkovité, tak som vybrala tie, ktoré vyzerali schopne, a zvyšok šiel do koša a musela som skúšať ďalej.
Ktorý z tvojich výrobkov má u zákazníkov najväčší úspech?
Asi šampúchy (tuhé šampóny, pozn.). Mydlo je už trošku prefláknuté a dosť tomu zlému menu prispievajú aj rôzne informácie, ktoré si so sebou nesieme, také tie neduhy o mydlách. Šampúchy sú pre ľudí niečo nové, nevedia, čo si majú pod tým predstaviť. Takže sa im to buď páči a sú nadšení, alebo nie. Na začiatku však od toho nič nečakajú. Aj názov som si vymyslela sama, pôvodne padali rôzne iné verzie, ale uchytil sa práve šampúch. Napadlo mi to, keď som išla v aute, ako asociácia na pampúch. Do minulého roku som ich totiž šúľala ručne a vtedy ešte viac vyzerali ako pampúchy. Občas sa aj čudujem, že sa ten názov tak ujal, ale som rada. Samozrejme, mohla som ho nazvať tuhý šampón, ale páčil sa mi ten názov, je krátky a ľudia si ho zapamätajú. Pri dezodorante, ktorý som nazvala „pazúch“, je to trochu komplikovanejšie, ale možno si ľudia zvyknú aj na to.
Ako dlho predávaš na SAShE.sk?
Asi tri roky – približne tak dlho, ako mám založenú firmu. Na začiatku to však bolo popri škole, mala som vtedy niekoľko štátnic, takže som sa tomu nevenovala naplno. Celé to bolo postupné – to asi každý pozná – najskôr som si vybavila živnosť, potom ďalšie papiere, neskôr som sa presťahovala do priestoru, v ktorom teraz vyrábam mydlá.
Okrem SAShE.sk predávam svoje veci aj cez webstránku, ktorú mám od začiatku roka. Je to skôr taká poistka, keby sa niečo stalo a už by som nemohla predávať tu. Väčšina predaja ide totiž práve cez SAShE.sk. Nechcem byť však závislá na jednom médiu. SAShE.sk pre mňa nie je to len platforma, kde predávam, je to aj komunita.
Som typický príklad toho, ako sa vďaka SAShE.sk podarí rozbehnúť biznis. Začínala som od úplnej nuly a vypracovala som sa len vďaka tomuto portálu. Mala som však asi aj šťastie, že som vystihla moment, keď SAShE.sk rástlo a ja som rástla s ním. Teraz už mám pocit, že by to nebolo také jednoduché ako vtedy – mala som jednoducho šťastie. Pre moje podnikanie je to niečo ako rodič.
Aj názov som si vymyslela sama, pôvodne padali rôzne iné verzie, ale uchytil sa práve šampúch. Napadlo mi to, keď som išla v aute, ako asociácia na pampúch. Do minulého roku som ich totiž šúľala ručne a vtedy ešte viac vyzerali ako pampúchy. Občas sa aj čudujem, že sa ten názov tak ujal, ale som rada.
Ako sa ti darí živiť značkou Ponio?
Nie je to iba o financiách. Aj keď zarobím, tak sa vždy nájde nejaký problém. Pokiaľ si aspoň raz za deň nepoviem, že s tým chcem skončiť, tak by to nebolo ono. Je to však tak – prvý rok si v mínuse, druhý na nule a až tretí rok niečo zarobíš. Človek musí byť ochotný preklenúť to a vydržať, nie sú to len teórie, u mňa to tak jednoducho bolo. Zatiaľ nemám vlastnú rodinu a rodičia ma podporovali, tak sa to dalo zvládnuť a dokázala som investovať zárobky hlavne do rozvoja biznisu. Trvalo to však určitý čas. Keď som odchádzala zo zamestnania, povedala som si, že to spravím buď teraz, alebo nikdy, lebo neskôr by som sa do toho asi nemohla pustiť po hlave, ako to bolo v mojich začiatkoch. Mladý človek toho zvládne celkom veľa a je ochotný obetovať toho viac, ako keď má záväzky.
Kedy si zistila, že to má zmysel?
To presne neviem, u mňa to boli také malé kúsky, ktoré sa mi vždy podarili. Keby som sa mala teraz znova rozhodnúť, s vedomosťami, ktoré som za ten čas nadobudla, tak by som do toho nešla. Je to však podmienené tým, že viem, aké prekážky ma čakajú, a viem si aj reálne zhodnotiť, aké peripetie to sú. Keď som začínala, boli to vždy malé kroky, od malého problému k ďalšiemu malému problému. Nikdy som to nevidela komplexne, čo bolo asi šťastie. Na druhej strane to ani neberiem až tak vážne a ani raz som si nepovedala, že toto je činnosť, ktorej sa budem venovať do konca života. Mám množstvo iných plánov.
Kde sa vidí Ivana Zuzinová povedzme o päť rokov? Aké máš plány?
Plánov mám dosť, množstvo vecí som ešte nestihla. Pokiaľ však budem schopná ziskom z Ponio pokryť jeho chod, budem sa tomu venovať a snažiť sa firmu rozvíjať. Zatiaľ mi to vyhovuje tak, ako to je.