Tesne pred Veľkou nocou vám prinášame tematický diel Na návšteve. Vybrali sme sa totiž za Zuzanou Brisudovou, umelkyňou, ktorá tvorí pod značkou Mara, v domčeku v brestovej aleji. Znie to ako rozprávka, ale je to naozaj. Navštívili sme jej ateliér v Brestovanoch a dozvedeli sme sa, aké farby sú najvhodnejšie na maľovanie veľkonočných vajíčok, ako nájsť svoj vlastný štýl a poodhalila nám aj fungovanie svojej vajíčkovej mafie. Okrem toho, že pod jej rukami dostávajú vaječné škrupinky nový šat, tak aj vdychuje život krojovaným bábikám s potmehúdskym úsmevom a pehami. Tu sa ale jej tvorba nekončí, pod svojou druhou značkou Mara ZB šije skvelo-padnúce svadobné šaty. Nachystajte si čaj, kávu, či limonádu a začítajte sa do rozprávania tejto talentovanej ženy. 

Kedy si začala tvoriť?

Tvorím už od narodenia. U nás doma sa stále niečo vyrábalo, aj mamina, aj tatino, aj starí rodičia, všetci. Keď som bola malá, dávali ma starým rodičom na varovku, raz jedným, potom druhým. Keď som chodila k otcovým rodičom, tak ma strážil dedko. Bol to insitný umelecký rezbár Dominik Brisuda. Vyrezával a koloroval madony a keď sa mu nejaká nepodarila, tak mi ju dal na hranie. Mal takú malú dielničku, v ktorej bola neskutočná atmosféra, tam som sa bavila. Dovolil mi maľovať na hocičo, na čo si on sám kreslil, nielen na papiere. Po ňom zdedil talent môj tato. Teraz je na dôchodku a aj on vyrezáva. Po tatovi som zdedila talent kresliť aj ja.

Babka z maminej strany bola perfektná krajčírka. Šila pre rodinu, šila kroje, obliečky, vyšívala kuchárky na stenu - to boli tie látky s vyšívaným veršom na zavesenie. Ručne to všetko obšívala, proste fičala. Keď som prišla na varovku tam, dala mi všetky zvyškové stužky, gombičky, látočky a ja som si pri nej šila. Až do štrnástich som sa hrala s bábikami, šila som im kompletné garderóby. Mala som plné mechy maličkých vecí, šila som permanentne. Aj moja mamina šila, ovláda všetky ručné práce.

Počas základnej školy som chodila do ľudovej školy umenia, mám odchodených poctivých osem rokov. Chcela som šiť aj kresliť, takže Odevná škola v Trenčíne bola pre mňa jasná voľba. Nemala som problém sa tam dostať, pretože som vlastne ani nič iné nerobila - len som kreslila a šila, kreslila a šila (smiech).

Kedy si začala maľovať vajíčka?

Mala som asi jedenásť, alebo dvanásť rokov. V škole sme pred Veľkou nocou mali tému: maľovanie vajíčok. Mali sme si doniesť výdušky a išlo sa maľovať. Ja som bola dobrá kresliarka, takže mi stačilo, že mi to učiteľka raz ukázala a ja som už vedela pokračovať. Pokreslila som vajíčka aj všetkým spolužiakom, ktorým to nešlo. Potom mali všetci jednotky (smiech). Z našej triedy vždy išlo veľa obrázkov na výstavku (smiech).

Prišla som s vajíčkami domov a všetkým sa páčili. Keď k nám prišla návšteva, páčili sa aj im, tak som na ďalší rok narobila vajíčka pred Veľkou nocou a dávali sme ich ako podarúnky rodine. Potom už všelikto chcel vajíčka, tak som si v trinástich začala privyrábať maľovaním kraslíc.

Moja mamina odoberala Dorku a raz tam vyšiel návod na maľovanie kraslíc, ktorý vyrobila nejaká pani. Všetci mi vtedy vraveli, že tie moje sú ešte krajšie. Posmeľovali ma, aby som ich poslala do redakcie! Moji rodičia mi zohnali husacie vajíčka, ja som ich namaľovala a zabalila a napísala som dlhý liebesbrief o tom, ako ma to baví. Ale poslala som to až po Veľkej noci, takže mi kraslice poslali naspäť s poďakovaním. Odpovedala mi šéfredaktorka, Jana Kusá, že sa jej to síce páči, ale že už je na to neskoro, ale že keby som im to znovu poslala na budúci rok v Januári, tak to dajú do časopisu a že im môžem poslať aj hocičo iné. Nebolo mi viac treba! Potom som do Dorky sporadicky posielala svoje nápady a oni mi ich za honorár uverejňovali. Tieto peniaze som si odkladala a v osemnástke som si za ne kúpila obnitkovací stroj. Ešte stále funguje. Mala som dva stroje - maminu veristasku a môj vlastný, obnitkovací a moja výbava bola kompletná.

Aké bolo štúdium na odevnej škole?

Parádne, mňa to veľmi bavilo. Často sme kreslili, museli sme vymýšľať odevy na rôzne témy. Vždy sme niečo, čo sme nakreslili, pretavili aj do odevu a potom sme si robili prehliadky. Súčasne sme mali aj konštrukcie strihov a učili sme sa rôzne techniky šitia, robili sme vzorkovníčky vyšívania, učili sme sa šiť vrecká, golieriky… Za tie štyri roky sme si prešli všetkým. Keď som maturovala, vedela som, že chcem ďalej šiť.

Veľa dievčat odchádzalo do zahraničia, robiť pestúnky, ale ale ja som nechcela. Niektoré moje priateľky išli na vysokú školu, ale ja som chcela šiť. Spravila som príjímačky na etnológiu, ale súčasne som objavila inzerát jednej firmy, ktorá hľadala vedúcu do strihárne. Zapáčilo sa mi to, aj keď mi moja mama vravela, že ak si myslím, že budem ako osemnásť ročná robiť vedúcu strihárne, tak som na veľkom omyle. V mojej naivite som v tom nevidela žiaden problém, mala som pocit, že ma na škole naučili všetko (smiech).

A nebolo to tak?

Nie tak celkom (smiech). Na pohovore som na nich vychrlila, čo ma baví, čo by som chcela robiť a pani ani slovo nepovedala, len na mňa pozerala a ja som išla ako samopal. Keď som odtiaľ odišla, vravím si, no to by mohlo dopadnúť dobre (smiech). A aj dopadlo, pani mi zavolala a hovorí: “Viete čo, ja som nad vami premýšlala a síce nemáte žiadnu prax, ale aj tak vás berieme. Potrebujeme tu mladého človeka, máme ich málo. Nejako vás zaškolíme.”

Bola to veľmi dobrá škola do života. Prišla som tam a zistila som, že "moje" krajčírky sú všetky vo veku mojej maminy. Musela som sa naučiť komunikovať s ľuďmi. Bola som vychovaná tak, že ak mi niekto starší povedal, ako to bude, tak som neodporovala. Ale ak niekomu zadáte prácu a on vám povie, že to nepôjde, tak mu musíte povedať: “Pozor, pôjde to.” A ukázať mu ako. To bolo pre mňa veľmi ťažké.

Keby som vtedy začala hneď podnikať, asi by som veľmi rýchlo skončila. V tejto firme som nasávala vedomosti. Firma dobre fungovala. Robili sme pletenú módu pre značku Escada, v malých, sto-kusových počtoch. Najprv som robila vedúcu strihárne. Keď prišli nové strihy, tak som ich odstupňovala a zadala do výroby. Naučilo ma to inak myslieť. V škole sme mali na všetko veľa času, ale vo výrobe sa musíte naučiť všetko zrýchliť a zjednodušiť. Spraviť to dobre, ale efektívne. Všetko, čo mi nedala škola, mi dala táto práca.

Postupne som robila aj iné veci, napríklad, mala som na starosti celý proces výroby vzorky. Od momentu, keď nám prišli návrhy, až po koniec. Bavilo ma to, ale chcela som tvoriť. Doma som stále šila a mala som potrebu kresliť a vymýšľať. Pracovala som tam desať rokov, keď som si povedala, že je čas robiť na niečom vlastnom. Urobila som si polročné prázdniny a povedala som si, že potom začnem živnostníčit.

Vtedy sme s priateľom ešte bývali u mojich rodičov. Mala som v pivnici taký kútik, v ktorom som šila a maľovala, ale to nebol dostatočný priestor na podnikanie. Preto sme s priateľom kúpili tento domček a začali ho postupne rekonštruovať. Trvalo to dosť dlho, takže nakoniec som aj tak začínala u rodičov v pivnici. Hneď, ako sa dalo, sme dokončili túto dielňu, aby som si sem mohla pozvať zákazníčky. Tu som to už seriózne rozbehla. Hrozne som chcela šiť pre ľudí. Dosť som sa bála, či vôbec zarobím. Bol to turbo-stres.

Ako to šlo?

Prvé dva roky som mala iba na odvody. Mala som prácu, ale nemala som jej veľa. Rozmýšľala som, čo s tým. Povedala som si, že nemôžem len tak sedieť a čakať, kým príde zákazníčka. Potrebovala som výrobok, ktorý by som mohla vyrábať súbežne so šitím, najlepšie hocikedy. Bol by to taký výrobok na predaj, aby som mala aj iný príjem, ako zo šitia. Tak prišli na rad vajíčka. Beztak som ich robievala a ľudom sa páčili.

Robila si tradičnú voskovú techniku?

Áno, robila som to tak, ako ma v škole naučili, tradičné kraslice v rôznych farbách. Táto technika bola stále populárna, tak som ju robila. K tomu som si vymyslela bábiky. Krojované bábiky a kraslice, to mi k sebe pasovalo. Bábiku som si chcela vymyslieť vlastnú. Trvalo mi dva týždne, kým som sa dopracovala k optimálnej veľkosti, výške a šírke. Teraz, keď sa ma niekto spýta, akú farbu použiť, alebo ako niečo spraviť, tak mu odpoviem jednou vetou, ale sú za tým roky skúšania.

A načo si prišla? Ako maľuješ tvoje vajíčka?

Najprv ho umyjem v jarovej a v savovej vode, aby sa zbavilo nečistôt a odmastilo. Raz som si kúpila novú farbu a natrela som ňou pár vajec, ktoré som ešte nemala vysavované. Farba sa mi páčila, tak som si kúpila aj veľké balenie, rovno aj rôzne farby, asi za 200 eur. Keď som potom začala farbiť, tak som zistila, že tie testované vajíčka neboli umyté a že táto farba sa vôbec neznesie so savom. Narobili sa mi na vajíčkach pľuzgiere a farbu som mohla vyhodiť. Ale to sa stáva, takéto veci posunú človeka ďalej.

Ako si našla tvoj vlastný štýl zdobenia?

Dostala som sa k nemu vďaka konkurencii. Otvorila som si na SAShE svoj obchod s kraslicami a bol to celkom úspech. Prvý rok som nemala skoro žiadnu konkurenciu a mala som veľa objednávok. Aj som tu tancovala po dome (smiech). Na ďalší rok som bola už poučená, tak som nakúpila veľa materiálu - a nič. Boli objednávky, ale nie toľko. Začala som skúmať, čo sa stalo a narazila som na pani, ktorá mala vajíčka veľmi podobné mojim, ale lacnejšie. Lenže čo s tým? Nemôžem niekomu zakázať, aby robil tradičnú techniku, ktorú ma naučili v škole. Rovnako, ako ostatných. Tak som začala rozmýšľať, ako to spraviť inak. Jedna pani si odo mňa vtedy objednala šitý domček. Kreslila som si na papier návrhy a napadlo mi, že domčeky by vyzerali celkom dobre aj na vajíčku. Tak som namaľovala prvé vajcia, nafotila a hneď na druhý deň sa predali. Už som vedela, že je dobre.

Mňa vlastne konkurencia priviedla k tomu, aby som skúsila niečo nové. Začala som robiť aj vtáčikové, kombinovať techniky, vymýšľať rôzne ornamenty. Všade som ich poponúkala a netrvalo dlho, kým tie moje vymyslené úplne prevalcovali tie tradičné.

Vajíčka sú dobrý výrobok na predaj. Keď som sa rozhodla podnikať, nemala som veľa peňazí. Kúpili sme tento dom a ja som si ledva kúpila stroje. Vajíčka boli ideálne, pretože nevyžadovali vysokú počiatočnú investíciu. Ak by som mala peniaze, tak by som ušila kolekciu odevov a išla ju ponúkať do obchodov. Vajíčka boli vlastne odpad, ktorý som mala. Náklady neboli veľké - trochu farby a zopár fixiek, jar, stužky. Vedela som svojou prácou zarobiť na ničom. Suvenírové obchody si odo mňa mohli objednať aj vajíčka, aj bábiky a mali taký balíček rôznych výrobkov. Podarilo sa mi tak vytvoriť si čiastočný zroj príjmu a to bolo dobré.

Ako si získavala odberateľov?

Chodila som moje vajíčka ponúkať do obchodov, ale zo začiatku som nemala veľa objednávok . Potrebovala som si spraviť reklamu, ale nemala som zvyšné peniaze na platenú reklamu v časopisoch. Moja mama je členkou Klubu trnavských paličkárok a chodieva aj na jarmoky. Vždy sa odtiaľ vráti plná energie a rozpráva mi, ako ju tam chvália, ako spoznala nových ľudí… tak som si povedala, že by nebolo zlé, ak by som sa prihlásila aj ja, kvôli reklame. Vtedy to ešte nebolo také populárne, ako teraz. Kamošky ma odhovárali, ale ja som si povedala, že to pôjdem skúsiť a uvidím, čo sa predáva, nepredáva, ktorá farba je obľúbená a pokecám si. Aj som to skúsila a tá spätná väzba bola naozaj super. Zistila som, kto je moja cieľovka, ako sa s nimi rozprávať a čo im ponúknuť. Naučila som sa spoznať, kto kúpi a kto nie. Spoznala som sa aj s ostatnými remeselníkmi, od ktorých som sa naučila veľa užitočných tipov, ako predávať.

Napríklad?

Napríklad, ako vyložiť tovar. Poradili mi, že bábiky nemám vešať dozadu, ale dopredu, tak, aby na ne deti dočiahli. A že keď to dieťa ochytá, tak to už každá mama kúpi (smiech). A aj to tak bolo! Prišla mamička, zacúvala s kočiarikom, malá že: “Jééé, bábika!” A už bola jej.

Keď majitelia obchodov videli, že sa mi predáva, tak za mnou prišli. Keď som na začiatku prišla ja do ich obchodu, tak ma vypoklonkovali a ani sa so mnou nebavili - pri tom som mala tie isté vajcia. Ale chápem to, majú vysoké nájmy a potrebujú predávať, idú po tom, čo je populárne. Preto chodia na jarmoky a keď vidia, že sa vám predáva, tak vás oslovia a kúpia od vás do obchodov.

Jarmoky mi veľmi pomohli, ale bol v tom problém. Celý týždeň som šila, aby som mala dosť výrobkov a potom som celý víkend strávila na jarmoku. Bola som veľmi prepracovaná. Keď je dobrý jarmok, tak ste šťastní, že ste zarobili a že máte objednávky, ale nemáte tovar a v pondelok po jarmoku začínate odznova. Chodila som na jarmoky asi dva roky, ale postupne som prestala. Chodím už len na trnavský, lebo som Trnavčanka a to si považujem.

Prečo si svoju značku pomenovala Mara? 

Považujem sa za veselého a pohodového človeka a preto som chcela veselý a vtipný, slovenský názov. Nič anglické, ani romantické nepripadalo v úvahu.

Vzala som si čistý papier a napísala som naň, čo chcem robiť...chcem módny a remeslený ateliér. Zasvietila mi MARA a značka bola na svete! Meno Mara má so mnou veľa spojitostí. Moja babka, krajčírka, bola Mária a všetky ženy na dedinách sú oslovované Zuza, Mara... nikoho to neuráža, je to dedinský dialekt. Moje bábiky sú preto Mary. Na jarmokoch sa mi stávalo, že ma ľudia hľadali so slovami: "Je tu tá pani, čo predáva Mary?" alebo "Pozri, aj my máme doma od tety jednu Maru." Dobre to ide do uší a ľahko sa to pamätá. Vo svete sú Tildy a ja mám moje Mary. 

Logo som mala v hlave, chcela som niečo čisté, jednoduché a zase trošku vtipné. Oslovila som veľmi šikovnú Ninu a tá mi ho vytvorila. Bola som jednou z jej prvých zákazníčok. Hneď sme si sadli, jej návrh bol presne to, čo som chcela. Slovko manufaktura som pridala k môjmu obchodu na SAShE. Počas secesie nastal rozmach manufaktúr, remeselných dielní, a keďže ma secesia zaujíma a rada ju študujem, rozhodla som sa ho použiť. 

Mojím nesplneným snom je mať vlastný kamenný obchodík. Už som mu vymyslela aj názov, volal by sa "Almara". (úsmev)

Ktoré výrobky sú najpopulárnejšie ?

Ťažko povedať, strieda sa to podľa počtu objednávok. Začiatok roka patrí vajíčkam, maľujem ich asi do marca. Potom nastupuje viac svadobných šiat, lebo je sezóna. V lete chodí viac turistov, tak šijem aj viac textilných vecí, bábik a srdiečok. No a potom sú odrazu Vianoce a keby som 25. nemala náhodou návštevu, tak môžem znovu začať maľovať vajíčka (smiech). 

Ty šiješ aj svadobné šaty? 

Áno, mám na SAShE dve značky. Mara manufaktura sú vajíčka, bábiky a iné textilné drobnosti a Mara ZB sú svadobné šaty. Začalo to šatami pre jednu z mojich najlepších priateliek, Katku, ktorá ma od začiatku podporuje vo všetkom, čo robím. Keď sa vydávala, tak mi povedala: “Tak, teraz ma obleč! Čo mi ušiješ, to si oblečiem!” (smiech) Keďže má skvelú postavu, vymyslela som jej úzke šaty, presne na ňu, so secesným kabátikom. Vtedy boli v móde tortové šaty, takže toto bolo niečo celkom iné.

Svadba bola v Brestovanoch. Viete, ako to na dedine býva. Babky sa našuchoria, vezmú šamlík pod pazuchu a idú sa posadiť pred plot a čakajú na nevestu. Každý čakal, že sa z dverí bude vypratávať volániková nevesta so závojom, no von vyšla len žena v rovných elegantných šatách s prepracovaným kabátikom a babky zalomili rukami. Ale všetky mladé baby spravili: “Wooow!”. Ešte v ten večer som mala telefonáty a sms-ky, pýtali sa ma, či som šaty šila ja. Babky to trochu ohovorili, ale tie predsa nie sú moja cieľovka, veď ktorá babka sa už bude vydávať? (smiech). Predbehla som módny trend o pár rokov .

Mladým babám sa to páčilo a to ma odpichlo. Mala som už vtedy sms-ky, od dievčat, ktoré sa mali do roka vydávať. Chceli si u mňa objednať šaty. Vtedy to začalo.

Máš aj posily?

Áno mám, pomáha mi moja mama, aj moja kamarátka, ktorá príde asi dva krát do týždňa. Okrem nich mám ešte aj ekonómku. Som teraz v situácii, kedy moje ruky nestíhajú môjmu biznisu. Mám naraz objednávky na svadobné šaty, na vajcia a aj na bábiky, ale prestávam to stíhať. Chýba mi niekto, kto by robil to isté, čo ja a vedel by namaľovať vajce tak, aby som bola spokojná. Je pre mňa veľmi ťažké niekoho nájsť.

Výroba ma veľmi baví, nechcem sa jej vzdať. Nechcem byť len šéfka, ktorá berie objednávky. Chcem byť stále tá, čo odpisuje zákazníčkam, lebo mám rada osobný prístup. Keď mám čas, tak rozmýšľam, ako to zariadiť. Bojím sa, že keď prijmem niekoho, kto bude tiež maľovať, tak si niekto povie, že moje výrobky nie sú autorské. Toto sú veci, ktoré zvažujem.

Už rok-dva stagnujem, lebo sa neviem pohnúť z miesta. Robím, koľko vládzem, ale nedá sa to, nemám štyri ruky. Zároveň ma baví všetko, aj maľovať, aj baliť, aj fotiť. Som šťastná, keď behám po záhrade a aranžujem vajíčka. Viem, že by som to mohla dať niekomu nafotiť, ale mňa to baví všetko a najradšej by som to všetko robila (smiech).

Máš tu celkom slušnú zásobu fixiek. Ktoré sú tvoje najobľúbenejšie?

Kupujem len tie najkvalitnejšie, tušové fixky, aby boli naozaj čierne. Tie menej kvalitné fixky odrážajú svetlo do rôznych farieb a leskov a to vyzerá lacno. Potom kupujem ďalšie fixky, kvôli hrotom. Tie atramentové totiž nemajú vhodné hroty, tak robím to, že všetky fixky rozmontujem a vyrábam si vlastné prototypy.

Ktoré farby na vajcia by si odporučila?

Ja mám najradšej matné, akrylové farby. Snažím sa, aby boli ekologicky nezávadné, aby vajíčka nesmrdeli umelinou, keď ich chytíte do ruky. Na matné farby sa dobre kreslí a aj dobre vyzerajú. Tento rok som začala pracovať aj s pierkami. Snažím sa každý rok priniesť aspoň jednu-dve novinky. Moje krstniatko chová vtáčiky a keď upratuje voliéry, zbiera mi farebné pierka.

Kde zháňaš vajíčka? 

Na slepačie vajíčka mám svoju mafiu, zbiera mi ich celá rodina. (smiech) Všetci vedia, že keď sa robí praženica tak sa vajce nerozbíja, ale navŕta a vyfúkne. Pečiem zásadne koláče, kde idú celé vajcia, málokedy delím. Moja najbližšia rodina a aj moje kamošky mi celý rok posielajú vajcia. Každý má doma v šuplíku vŕtačku, navŕtajú si dierku a fuk! Kto chce, tak mi ich aj umyje, kto nie, tak pošle aj tak.

V prepočte za sezónu spotrebujem asi 4 000 vajec. Teraz som už skoro vybrakovaná, mám za sebou asi 3 000, už nebudete ani mať čo fotiť. V januári tu mám nazbierané štósy vajec, mali ste prísť radšej vtedy (smiech). Všetci zberajú, ale nie je to dosť. Potrebovala by som viac pomocníkov, ktorí by mi vyfukovali vajcia celoročne. Moji rodičia už chovajú viac sliepok, ale to nestačí. Je to celkom problém, mám veľký odbyt, ale nemám vajcia. Niekedy sa stane, že mám už objednávky, ale sliepky tie vajcia ešte nezniesli. 

Husacie a pštrosie vajcia pravidelne kupujem, rovno z fariem po Slovensku. Za sezónu má pštrosica asi 20 vajec a všetky mám dopredu rezervované (smiech).

Našla som inzerát jednej baby, ktorá predáva vajíčka, tak som sa s ňou dohodla, že mi bude posielať vyfúknuté vajcia s vŕtanými dierkami. Dúfam, že sa to podarí. Nad plastovými vajíčkami nepremýšľam. Raz ku mne prišla taká Nemka a nechtom klopala na vajce. Zisťovala, či je pravé. Pýta sa ma: “Echt”? A ja: “Echt.” A kúpila! Ľudia si to považujú.

Ako sa môže človek prepracovať k vlastnému vizuálnemu štýlu?

Myslím si, že každý človek vnútorne inklinuje k nejakému štýlu. Každý by sa mal v tom svojom štýle nájsť a rozvíjať ho. Keď ku mne príde nerozhodná nevesta, vždy sa jej spýtam, čo sa jej páči, či folklór, moderné alebo retro. Začneme sa rozprávať a hľadáme. Niekedy sa stane, že si potom celú svadbu spraví v tom štýle.

Ja mám rada secesiu, páči sa mi čierno-biela, voluty, kresba a ja s tým idem, robím to, lebo to mám v sebe a ide mi to. Samozrejme, robím to po svojom. Sú ľudia, ktorým sa to páči. Aj keď mi niekto povie, že sa mu moja tvorba nepáči, tak si stále držím svoj štýl.

Ako to zo seba dostať? To neviem. Možno sa nájsť v nejakom časovom období a odtiaľ sa odraziť. Teraz sú v móde vyšívané výrobky a ornamenty. Mne sa to páči, raz za čas spravím niečo ornamentálne, ale nekreslím veľké ornamenty. Páčia sa mi, ale nie som to ja, musela by som sa do toho siliť, sedieť pred počítačom a kopírovať to z obrázka, lebo mi to nejde z hlavy. Netreba ísť proti sebe, to je hlavné.

..

Ak vás zaujalo Zuzkino rozprávanie, nahliadnite do jej obchodu Mara manufaktura, alebo Mara ZB.