Michaela Gerhardová je jednou z mladých žien, ktoré premenili svoju záľubu v ručnej výrobe na kvitnúci handmade biznis. Pod svojou značkou Magaela vyrába jemné, kvetinové čelenky a doplnky pre slovenské víly a nevesty. Na jeseň sme ju boli navštíviť v jej domčeku a dielni, odkiaľ spolu so svojím manželom Romanom manažujú značku Magaela. 

Ako si sa stala slobodnou umelkyňou, čo sa živí ručnou výrobou?

Zrazu som bola postavená do takého bodu, že som nemala na výber. Presťahovali sme sa do Rakúska a ja neviem po nemecky, nemám vodičák, nedá sa odtiaľto dostať inak ako autom a tak som bola nútená rozmýšľať, čo a ako. Predtým som sa venovala handmade ako koníčku, tak som si povedala, že to vyskúšam. Ja som taký typ, že netlačím na pílu, že beriem príležitosti tak, ako chodia. Toto bola príležitosť. Prvé tri mesiace som mala úplne hluché. Brala som si od svojich blízkych pôžičky na materiál, najmä od svojho najbližšieho partnera, Romana. Stále som sledovala, čo je trendy, inšpirovala som sa inými úspešnými ľuďmi, čítala som veľa kníh o podnikaní, ako sa to má robiť... tie typické knihy, čo nájdete v každom kníhkupectve. Zaujímavá kniha bola Kradni ako umelec a potom články na SAShE, tam bol asi môj najväčší kontakt s handmade podnikaním. Keď som sa nevedela rozhodnúť, či byť živnostník, slobodný umelec alebo s.r.o. -čka, tak som sa radila s tými, čo podnikanie už majú. Začala som tým úplne žiť, až sa to pomalinky začalo celé otvárať. 

Ako vyzerá tvoj bežný pracovný deň?

Začína okolo osem tridsať, s tým, že koľko krát sa mi stane, že vyskočím z postele rovno do dielne a po ceste si zoberiem iba nejakú vodu z kuchyne. Začínam tým, že si pozriem komunikáciu - čo treba vybaviť, či je niečo prioritné, odpisujem na správy - a potom hneď začnem riešiť objednávky. Vyrábam najprv zákazky, to je doobeda až do takej tretej hodiny a poobede sa venujem svojej vlastnej tvorbe. Do nedávna som robila tak, že som chodievala fotiť medzi treťou a šiestou večer, ale v poslednej dobe sa o to stará Roman. Toto ma veľmi odbremenilo.

Takže aj Roman pracuje na Magaela čelenkách?

Roman: Teraz už hej. Udialo sa to tak, že som zmenil prácu, ale nevyšlo to. Tak som zostal bez práce, a potom sme s Miškou rozmýšľali, že keď ona má toľko roboty, či to nevyskúšame, tak sme to vyskúšali a... už sú to dva mesiace. Ja fotím výrobky na zhodnotenie, chystám balíčky, spravil som excel tabuľku, kde plánujem a triedim, čo treba kedy vyrobiť, poslať a chodím s balíčkami na poštu.

Začala som tým úplne žiť, až sa to pomalinky začalo celé otvárať. 

Kvalitná produktová fotografia je pre online predaj veľmi dôležitá. Ako si sa ty prefotila do svojho súčasného levelu?

Teraz, s odstupom času, sú moje začiatky pre mňa vtipné. Stále sa smejem na tom, ako som prvýkrát fotila náušnice na špagátiku, osvetlené lampičkami, vnútri. Biela stena bola akože biele pozadie. Celé to bolo natiahnuté ako šnúra na prádlo, na ktorej boli náušky, ako štipce. Na fotkách bol tieň a celé to bolo úplne nepraktické (smiech). Stále som skúšala a pozerala som, ako fotia iný. Potom ste vy vypustili tie žurnály o fotení – Fotoškola. Tie keď som čítala, že: „Híííí, tá clona a ISO,  čo to je, to tam musím nastaviť!“ Pýtala som sa ľudí a potom som si to robila aj tak po svojom. Saša nahodila na SAShE také presvetlené fotky a ja, že: „To sa mi ľúbi, také chcem aj ja!“ Snažila som sa to dosiahnuť expozíciou, že som ju ťahala, lenže mne vždy z toho vznikla jedna biela plocha. Z takto presvetlenej fotky nebolo nič vidieť...

Ako si sa teda posunula ďalej?

Veľmi mi pomohlo, keď som sa začala snažiť pozerať sa na to očami fotografa. To znamená, že som si začala dávať fotky na kritiku, na foto server, kde sú profesionálni fotografi. Postupne ma to vyformovalo a začala som sa o to viac zaujímať. Hlavne tá kritika posúva... je nepríjemná, veľa ľuďom sa zle počúva, ale mňa práve tá kritika vo všetkom vycepovala. Dosť ma skrotil aj Roman. On sa ma spýtal, že prečo tak veľmi riešim kritiku druhých ľudí. Ja som sa potom na neho strašne naštvala a bola tichá domácnosť. Som taký človek, že keď sa dostanem do konfliktu, tak ostanem ticho. Keď som si už myslela, že toto bude to dobré, tak zase to bolo zle. V tej fotografii som zostala niekoľkokrát ticho.

Napríklad aj za súčasnú tvorbu vďačím zákazkovej tvorbe. Zákazníci ma tak cepovali, čo sa týkalo výroby... ukázali mi veci, ktoré by som ja sama nebola schopná vidieť. Tak isto je to aj s fotkami, tam som tie nedostatky nebola schopná vidieť. Keď ma na ne cez tú kritiku začali tí fotografi upozorňovať... tak som sa obraňovala, že toto som tak chcela, že to tak má byť. Nevedela som o tom ani „mäkké f“... Jedného dňa som pochopila, že je prirodzenejšie kritiku prijať.

Veľmi mi pomohlo, keď som sa na fotky začala pozerať očami fotografa.

Teraz už spolupracuješ aj s profesionálnymi fotografmi?

Ja som si vysnívala, že keď sa mi trochu podarí zarobiť, tak si zaplatím fotografku. Na foto serveri som objavila Máriu Švarbovú a to bola moja favoritka. Všetko, čo som na začiatku zarobila, som najprv vrátila a preinvestovala a takto som to delila, až pokým som začala iba investovať, investovať a investovať. Presne po roku som začala cítiť, že môžem aj investovať, aj mi niečo ostane.

Čo si myslíš, aká je zdravá miera kvalitnej fotografie, čo by mala byť na SAShE?

Pokiaľ robí niekto handmade ako hobby, tak nevidím dôvod tlačiť na fotenie. Myslím si, že si vystačí aj s fotkami z vonku – fotené v tieni, nie na priamom slnku.

Veľa začínajúcich ľudí robí tú chybu, že neoddelia samotný produkt od prostredia, ale produkt začlenia a on tam splynie. Treba si len uvedomiť, že dôležitý je ten produkt a nie okolie. Produkt musia oddeliť  a to dosiahnu iba čistotou toho prostredia. Robila som to samozrejme aj ja. To je taká rada, ktorú som možno potrebovala počuť skôr (smiech). Keď sa už niekto rozhodne sa tým živiť, tak prezentácia na modelke je neodmysliteľnou súčasťou. Zákazník potrebuje mať vizuálnu predstavu, aj keby len na nejakej figuríne, ako to asi vyzerá. Je to jediný kontakt zákazníka s vecou, pokiaľ tú tvorbu od niekadiaľ nepozná.
Keď sú to nejaké napichovačky, tak to predajca nepotrebuje, lebo s tým zákazník už skúsenosť má z nejakej radovej bižutérie. 

Keď je to niečo výnimočné, niečo, čo nikto nepozná...napríklad, čo teraz dosť sledujem, že na SAShE prišla záušnica... tak keby to ona odfotila na stole a nemá to na modelke, tak si to ťažko niekto vie predstaviť.

Ako prebieha nákup materiálu do tvojej dielne?

Materiál mám z celého sveta. Nakupujem online aj v kamenných obchodoch. Ja som taký „ňurič“, že idem do všelijakých obchodíkov a zoženiem niečo úplne posledné. Veľa materiálu si objednám a prerobím. Z veľkej kvetiny spravím malú, ostrihám ju, patinujem, zo zapaľovačom ju natieňujem... hrám sa s tým. Hľadaniu materiálu venujem neskutočné hodiny, lebo to je jediný prostriedok, ako sa odlíšiť od konkurencie. 

Tvoríš teda viac unikátov, alebo pracuješ aj na stálych kolekciách?

Donedávna som robila kolekcie len príležitostne. Kolekcia bola u mňa unikát a unikátne bolo bežné, ale teraz som to otočila, lebo som pochopila, že to nebola až taká správna cesta, keď chcem, aby sme sa tým uživili dvaja.

Objednávajú si zákazníčky aj na zakázku?

Momentálne sa zo zákazkami na želanie vreco roztrhlo, denno-denne mi píšu zákazníčky ich tajné priania. Často sa inšpirujú už niečim vyrobeným, žeby si želali podobné len v iných farbách, alebo si tam neželajú ten a ten kvietok, alebo chcú zas iný doplniť. Sem tam sa i nájdu zákazníčky so špeciálnymi požiadavkami, ktoré mi dajú občas zabrať, najmä to vymyslieť, že ako to zhotoviť, ale ak to víde som nad mieru spokojná a teším sa s výsledku spolu s nimi. Taktiež ma práve oni podnecujú k tvoreniu noviniek.

Tento rok som sa prvý krát stretla s tým, že pomer svadobných objednávok vyskočil hore, až som bola príjemne prekvapená. Súbežne mi napísali rôzne zákazníčky, že by chceli na svadbu kvetinový prstienok. Že ony na tie kvety vo vlasoch moc nie sú, že maximálne nejaký decentný kvietok... ale ten prstienok by chceli. Toľko ma bombardovali, až som spravila takú kolekciu, len dlhšie trvalo, kým som zohnala dobrý, kvalitný materiál.

Hľadaniu materiálu venujem neskutočné hodiny, lebo to je jediný prostriedok, ako sa odlíšiť od konkurencie. 

Čo sa najlepšie predáva?

Záleží asi od sezóny, ale okrem kolekcie Vinobrania z košíka, sa obľúbeným stal Šípkový čaj. Dostal sa „na koňa“ a dýcha Vinobraniu z košíka na krk. Momentálne dosť vyrábam na plesy a pre nevestičky, ale povedala by som, že mám také týždňové veci. Jeden týždeň sa predávajú napríklad prstienky, potom hrebienky, čelenky. Mám ten pocit, že ľudí najviac oslovujú novinky obľúbených.

Čo nakupuješ rada ty?

Odkedy sa venujem tvorbe, tak sa želania zmenšili, ale urobím si občas radosť. Obľubujem predajkyňu Adana, čo robí pletené veci, mám od nej pléd a robím si zálusk na prehoz na posteľ a potom nakupujem materiál.

Ako si vlastne od toho celého oddýchneš? Alebo si v tom až po uši?

Momentálne som v tom stále po uši (úsmev). Ale ak si môžem vybrať nejaký oddych, tak sú to hory. Milujem prírodu, tam ma fascinuje aj kameň na zemi aj vzduch a taká čistota energie. Keď som tu v dielni, kde žijem aj pracujem zo svojím partnerom, dokonca aj moja rodina je do toho namočená, tak je všetka téma iba o tom. Stále tu prúdi dokolečka iba tá istá energia.

Celá rodina je do toho namočená tiež?

Áno, mojich rodičov som napríklad poverila vyrábať drôtiky. Spočiatku som robila všetko sama, ale potom som zistila, že na to sama nestačím, tak som ich do toho zasvätila. Teraz som im už týždeň nedala robotu, tak mi volala mamina: „Michalka, už sa nudím pošli mi nejakú robotu...“

Čo práve chystáš?

Teraz dokončujem svadobnú kolekciu, čoskoro budú pribúdať kúsky v galérii. Zväčša mám skôr také malé plány do budúcna, také malé kroky. Mám v pláne ísť ďalej, rozmýšľam o ďalšej posile, potom o ďalších kolekciách, ďalších projektoch. Konkrétne neplánujem nič do budúcna, lebo sa mi to nikdy neoplatilo. Myslím si, že je to prirodzenejšie vnímať to, čo je, ale čo sa týka mojej značky, tak mám v pláne v tom pokračovať aj naďalej.

Magaelinu novú kolekciu plnú jarného kvietia nájdete k dizpozícii v jej galérii>>