Kedy si začala vyrábať šperky?
Kovu a šperkom sa v rôznych podobách venujem celý život. Vyštudovala som odbor pasiar na Strednej umeleckej škole Hodruša-Hámre a odvtedy pracujem s kovom. Vyskúšala som už všeličo, na škole sme pomáhali vo fabrike na príbor, potom som praxovala v malom rodinnom zlatníctve a do materskej dovolenky som bola zamestnaná v jednej z najväčších zlatníckych firiem toho času, Novocheme.
Keď moje deti trochu podrástli, začala som vyrábať filigrány a iné zdobenia na historické meče, ktoré vyrába môj manžel a postupne som sa dostala aj k vlastným šperkom. Najprv som vyrábala veľa Perúnových sekier a luníc pre zákazníkov môjho muža a rôzne iné, veľkomoravské šperky. Postupne som sa dostala k výrobe mojich vlastných kúskov. Stále ma ovplyňuje história a tradícia, ale chystám aj modernú, geometrickú kolekciu.
Aké vzdelanie ti dali na Strednej umeleckej škole?
Veľmi dobré. V porovnaní so známejším zlatníkom, má pasiar omnoho širší záber, pretože na to, aby mohol vyrobiť opasok musí vedieť pracovať aj s kovmi, aj s kožou. Zlatník vyrába najmä drobnosti z drahých kovov. My sme sa učili robiť aj jemnú prácu, ako dekorácie s kameňmi a popri tom sme pracovali aj s tvrdšími materiálmi. Robili sme kadečo, dokonca aj príbor na praxi v Sandriku.
Na škole nás naučili základy rôznych techník a dokonca sme si vyrábali aj vlastné nástroje. Vtedy sme nechápali, prečo nás obťažujú takýmito činnosťami, ale moje vlastnoručne vyrobené kladivko dodnes používam. Aj rydlá, sekáče a čakany. Mám na nich vygravírované moje iniciály.
Ako maturitnú prácu som robila zvonček, ktorým sa oznamuje začiatok omše. Skúšala som vtedy novú techniku, leptanie kyselinou, tak mi musel pomáhať aj majster. Jeden zvonček som síce prepálila, ale nakoniec sa mi to podarilo a zmaturovala som (smiech).
Aké skúsenosti si získala v Novocheme?
Naučila som sa byť trpezlivá a dotiahnuť detaily. Ešte pred Novochemou som bola na praxi u manželov Kissovcov, pri Leviciach. Mali malé rodinné zlatníctvo s názvom Alica šperk, kde nás pracovalo asi sedem. Robila som tam znamenia zverokruhu (smiech). Bolo to vtedy veľmi populárne. Naučila som sa veľmi dobre narábať s lupienkovou pílkou, pretože som tam musela vypilovávať úplne drobnosti. Doteraz z toho pri svojej práci ťažím.
V Novocheme som získala úplne iný pohľad na remeslo. Bola to obrovská firma, mala tri zlatnícke dielne a v každej bolo aspoň dvadsať ľudí. V 90-tych rokoch bolo zlatníctvo veľmi silné, keď si sa prešla po Leviciach, bolo tam zlatníctvo na každom rohu.
Ja som pracovala ako výrobca a robila som najmä náušnice. Materiál som dostávala už pripravený a vyrábala som podľa vzorkovníka, 30 párov rovnakých detských náušníc, alebo rovnakých "staroženských" náušníc... Bola to dobrá škola, ale na druhej strane to bola monotónna práca a to bolo z môjho pohľadu aj trochu "na hlavu".
Najväčšiu traumu som mala z čerešničkových náušníc, pretože majsterka mi ich raz vrátila a musela som ich prerobiť. Kontrolovala šperky a dbala na to, aby boli všetky páry náušníc zrkadlové. Keď potom prišla na SAShE Magaela s jej nerovnakými náušnicami, ktoré mne prišli čarovné, tak som si hneď na majsterku spomenula. Do jedného žurnálu vtedy Miška napísala: “Veď prečo by mali byť náušnice rovnaké?” Moja majsterka by jej to hneď vysvetlila (smiech).
V Novocheme sme po čase dostali možnosť navrhnúť vzorky. Museli byť vhodné pre masovú výrobu, čiže až tak kreatívna som byť nemohla, ale navrhla som náušnice s geometrickými vzormi a zirkónom.Vtedy sa mi páčili veľké zirkóny - aspoň osmičky.
Čo sa dialo ďalej? Kedy si začala vyrábať šperky, ktoré poznáme?
Postupne, keď mi trochu podrástli deti. S mužom sme pred jedenástimi rokmi kúpili tento dom. Robko sa rozhodol založiť dielňu na výrobu historických mečov a chceli sme byť v okolí Zvolena. (Pozn.red.: Henrietin manžel je Róbert Môc, známy umelecký kováč.) Keď sme chodili pozerať domy, tak ja som vždy bežala pozerať kuchyňu a on hospodárske časti (smiech). Ale prvoradé boli dielne, tie nás mali živiť.
Keď boli deti malé, tak sa vyrábať veľmi nedalo. Predsalen, šperkár robí s kyselinou a s ohňom - ale nikdy som neprestala kresliť. Mala som zvyk, mať ceruzku a papier vždy so sebou. Odkladala som si nákresy a vravela som si, že sa k nim vrátim, keď príde čas. A teraz je to super, lebo sa na svoje návrhy pozerám už inými očami.
Ako SZČO som začala asi pred piatimi rokmi. Robila som veľa filigránov na historické meče, ktoré vyrába môj muž. Pre jeho zákazníkov som začala vyrábať aj vikingské a veľkomoravské šperky, najobľúbenejšia z nich bola Perúnová sekera. Objednávali šperky aj pre svoje manželky, najmä náušnice v tvare lunice.
Celkovo u mňa trvalo obdobie Veľkej Moravy dosť dlho, pretože v mojom mužovi ostalo majstrovanie do takej miery, že odo mňa chcel ďalšie a ďalšie zdobenia pre jeho meče s čoraz tenšími filigránmi a menšími guľočkami (smiech). Na škole bol on totiž tým majstrom, ktorý mi pomáhal leptať môj maturitný zvonček. Nemohla som predsa riskovať tieto dve pekné oči! Trénoval ma toľko, až som raz pre jeho zákazníka vyrábala náušnice, na ktorých bolo 220 guľôčok… Ale znova to bola super škola, lebo som si precvičila letovanie... a trpezlivosť.
Jeden z mojich vtedajších zákazníkov bol pán, ktorý si u mňa objednal šperky pre manželku. Dal mi rozpočet a povedal mi, že mám voľnú ruku. To sa mi páčilo. Vytvorila som pre neho niekoľko rôznych šperkov, mal rád zaujímavé materiály a páčil sa mu môj rukopis. Vtedy som si povedala, že by som to mohla skúsiť aj s vlastnými šperkami. Decká už vyrástli a ja takisto... (smiech).
Ako si fotila svoje výrobky?
Veľmi profesionálne, hneď od začiatku. Vedľa šperkov som položila pravítko, aby som demonštrovala, aké malé šperky naozaj sú. Samozrejme, že ich na fotke nebolo vôbec vidieť. Očarujúce fotky, dokonalé lákadlo (smiech).
Prvého pol roka som nepredala skoro nič. Nemala som lacné veci, človek nekúpi šperky len tak a ozaj som nechápala systém. Hnevalo ma, že sa k svojim veciam na web stránke nepreklikám ani ja, keď viem, že sú tam. Pomaly som už začínala byť letargická… ale potom prišla prvá objednávka, na veľkomoravský prsteň. Skoro mi oči vypadli. Pomaličky sa to rozbehlo. Zistila som, že sa ku mne zákazníci vracajú.
Narazila som na jedny návleky na ruky, ktoré mali krásnu fotku. Síce som sa nedozvedela, či majú dierku na palec, ale predali sa. Boli fotené na rukách, ktoré držali pariaci sa čaj, pred drevom naukladaným na zimu... bolo to fakt super. Tak mi došlo, že to moje pravítko je asi menej očarujúce…
Prečo si sa rozhodla prihlásiť do Výťahu 2015?
(Pozn.red.: Výťah 2015 bol prvý ročník súťaže pre SAShE autorov. Do Výťahu sa mohli prihlásiť svoj nápad na novú kolekciu a vyhrať profesionálne fotenie, nové logo a reklamnú kampaň od SAShE.sk.)
Chcela som skúsiť spraviť niečo inak. Predtým som robila veci tak, ako som si to ja predstavovala, fotila som si veci tak, ako som to ja cítila... alebo v rámci možností. Môj muž sa ma pýtal, či naozaj chcem, aby mi niekto hovoril do mojej tvorby, ale ja som do toho išla s tým, že podľa seba som to už skúsila a chcem to skúsiť inak.
Na začiatku to bolo jednoduché, mala som nápad na strieborné šperky s folklórnymi motívmi, vyplnila som prihlášku… až potom sa začal stres (smiech)! Vtedy svitlo aj môjmu mužovi, že SAShE nie je pre mňa len zábavka a trčanie pri počítači. Nakoniec to bol on, kto chodil kontrolovať priebeh hlasovania a celé to so mnou absolvoval.
Raz išiel dole schodmi a vravel mi ”...ja už niečo viem”. Podľa jeho úsmevu som vytušila, že sa asi tešíme. Zároveň som to brala ako veľkú zodpovednosť. Nebrala som to tak, že “hurááá, nafotíme!” a “huráá, budem na titulke!”. Skôr som premýšlala, či to zvládnem a naplním očakávania redakcie a SAShE komunity. A ako to vidíte vy? Oplatilo sa do mňa investovať? (smiech).
Samozrejme. Bolo skvelé, že si bola otvorená našim odporúčaniam a vyskúšala si ich. Takže pokračuješ po novom?
Tak zatiaľ áno. Veľmi dobre ste mi poradili, aby som do ponuky pridala aj jednoduchšie veci a viac ju rozčlenila. Túto radu som si zobrala za svoju a keď začínam pracovať s novým námetom, tak hneď myslím na to, ako ho rozpracujem do kolekcie a ako bude vyzerať prsteň, prívesok a náušnice.
Aj napichovačky?
Aj napichovačky (smiech). Predtým som ich vôbec nerobila, lebo ich nenosím. Ale mojím zákazníčkam sa to veľmi páči. Nemyslím si, že sa orientujú podľa ceny, skôr sa im páči ten minimalistický dizajn a jednoduchší motív. Tak teraz ponúkam aj malé šperky, také ňuňu, a aj komplikovanejšie.
Aj nové prstienky..
Áno, tie sú také doplnkové. Hodia sa aj k mojej folklórnej kolekcii, aj k veľkomoravskej kolekcii, dobre spolu ukážu. Teraz si jeden pán objednal dve bratislavské obrúčky k dvadsiatemu výročiu svadby. Pre manželku objednal k obrúčke aj doplnkové prstienky.
Aký bol proces tvorby loga s Luciou Barabas? Podľa čoho ste vybrali vizuál loga, ktorý teraz máš? Aká bola spolupráca s profesionálnym grafikom?
Lucia bola veľmi profesionálna a naozaj trpezlivá. Vie veľmi dobre čítať medzi riadkami (smiech). Napísala som jej, že sa mi páči, keď má logo rám a keď je na prvý pohľad jasné, v akej oblasti tvorca pôsobí. Keď je to krajčírka, tak by mala mať v logu ihlu a niť, fotograf by mal mať fotoaparát… lenže typické zlatnícke náradie poznajú len zlatníci… tak sú na koniec v logu motívy z mojich šperkov.
Lucia mi poslala rôzne návrhy a spolu s rodinou sme vyberali. Samozrejme, že sme sa nezhodli (smiech). Výsledné logo sa mi veľmi páči, rám je vlastne vyrobený z motívov mojich šperkov.
Okrem nového loga bolo súčasťou tvojej výhry aj fotenie celej kolekcie, ktoré sme zorganizovali na jar. Aké bolo?
Najzaujímavejšie na fotení bolo skĺbiť folklór s bežným životom. Model a modelka sú síce čiastočne oblečení v kroji, ale je to moderný a veľmi milý párik. Veď o tom je aj celá kolekcia! Folklórne prvky na šperku nositeľnom v bežný deň. Kľudne k oblečeniu do práce alebo do mesta... S fotením celej kolekcie bolo dosť práce, pretože sme ju spolu rozšírili na viac kusov, ako som pôvodne plánovala…som rada, že som sa mohla spoľahnúť na pomoc vášho tímu.
Ktoré rady ohľadne fotiek považuješ za prínosné?
Ešte stále trochu "bojujem" s odporúčaním, aby boli všetky veci nafotené jednotne. Nepochybujem o tom, že je to dobré a že to pôsobí profesionálne. Keď si pozriem niektoré krásne zladené galérie iných predajcov, som z nich nadšená. Ja som ale bola zvyknutá fotiť šperk na pozadí, ktoré sa podľa mňa k nemu hodilo a vyvolávalo vo mne pocit, ktorý som mala zo šperku.
Na druhej strane, teraz galéria pôsobí veľmi čisto, sviežo, jednotne a elegantne. Keď je všetko na bielom, alebo šedom pozadí, dostávajú sa moje šperky do hlavnej úlohy. Budem sa vašich rád určite držať, ale aj si ich trochu prispôsobím, aby to bolo také moje.
A čo bude ďalej?
Nová kolekcia! Bude vyrobená úplne novou technikou a použijem geometrické vzory, ale viac zatiaľ neprezradím...
..
Ak vás zaujali Henrietine tradične-netradičné šperky a chceli by ste si jeden kúsok uloviť pre seba, tu nájdete jej kompletnú kolekciu Živý folk.
Kolekcia Živý folk >>
Ak by si ste si radi prečítali viac o Výtahu 2015, tak sme pre vás zhrnuli rady, ktoré sme dali Henriete, ohľadne rozšírenia jej ponuky, Reportáž z fotenia novej kolekcie, 10 tipov, ako zorganizovať produktové fotenie, návod Ako správne nahrávať vecičky na SAShE, podľa ktorého postupovala aj Henrieta.