Danao - kúsok vidieka do každého domova

SAShE s.r.o. . » Rozhovory / 2026-07-01 10:41:53 / 10 komentárov / 20 lajkov

Keď sme navštívili Danu Ondrusovú zo značky Danao, mali sme pocit, akoby sme sa ocitli v inom svete. Vo svete, kde čas plynie pomalšie, kde staré džbány, drevené debničky a ošúchané poklady dostávajú nový život a kde každá vec má svoj príbeh. Ak by sa dala útulnosť odmerať, u Danky doma by sme namerali rekordné hodnoty.

Danka už viac než 13 rokov premieňa obyčajné veci na malé poklady s dušou. V jej rukách dostávajú nové predmety starý nádych, drevené debničky vyzerajú, akoby si pamätali niekoľko generácií a zdanlivo nepotrebné drobnosti sa menia na originálne dekorácie s vidieckym šarmom. Rozprávali sme sa spolu o láske k vidieckemu štýlu, o odvahe začať novú životnú kapitolu v období, kedy to vôbec nečakala, aj o tom, prečo sú staré veci často krajšie než nové. Vitajte v dome, kde budete chcieť prísť na prázdniny.

Vopred upozorňujeme, že tento článok bude obsahovať veľa fotografii. Veď uznajte sami. To sa nedalo odolať!

Danka, nevieme, kam sa mám skôr pozerať a čo obdivovať. Vytvorila si krásny a útulný domov vo vidieckom štýle. Je na to potrebný talent alebo nás to vieš naučiť? Ak áno, ako?

Ďakujem, som rada, že sa vám u nás páči. Neviem, či mám na to talent, to viem ťažko posúdiť, ale viem, že som k vidieckemu štýlu mala vždy blízko. Ešte keď sme bývali na činžiaku, tak som sa snažila bývanie doplniť vidieckymi doplnkami, ale skôr striedmo, lebo manžel tomu vtedy nebol naklonený. Potom prišiel s návrhom postaviť dom, s čím som vôbec nesúhlasila. No manžel bol pevne rozhodnutý a tak som nakoniec povedala áno s podmienkou, že zariadenie bude vo vidieckom štýle. Bola to pre mňa výzva, ale zrazu som sa tešila. Teraz som mu vďačná, že ma prehovoril a môžem žiť na tomto mieste a aj on je veľmi spokojný s našim vidieckym bývaním.

Ako prebiehalo zariaďovanie? Mala si hneď jasný svoj štýl?

V mojom bývaní sa vyskytlo hneď niekoľko štýlov od provensálskeho až po vidiecke. Tiež som sa hľadala a zistila časom, že sa necítim dobre, kde dominuje biela farba. Do domčeku som najprv nakúpila biely nábytok a všetko k nemu ladila. Myslela som si, že takto to má byť, lebo je to trendy a skoro všetci to tak mali. Vtedy mi syn povedal, že sa tu cíti ako v nemocnici a zrazu som ten pocit mala aj ja.

Kde sú farby, ktoré som mala rada? Kde je zelená, ktorá bola v každej izbe na činžiaku? Kde je to moje ja? A vtedy prišla zmena a ja som sa začala riadiť srdcom, nie trendami. Biely nábytok som predala a prišla moja obľúbená zelená, najprv v kuchyni, potom v spálni. Časom pribúdali aj iné. Bola som zrazu plná eufórie a vedela som, že toto je to, čo som chcela.

Vidiecky vešiak s ručne maľovaným motívom (Vešiak čajník)
32 €

Čo práve tebe definuje vidiecky štýl okrem farieb?

Vidiecky štýl je veľmi benevolentný a dovolí vám veľa kombinácií a farieb. Ale samozrejme, všetko je potrebné ladiť s citom. Naše babičky to vedeli a nepotrebovali k tomu internet, ani sociálne siete. A ja mám rada práve tento babičkovský štýl a ten využívam hlavne v kuchyni a na terase, kde nájdete rôzne staré veci. Napríklad hlinené džbány (tie milujem a mám ich všade), staré formy, plechové a smaltové kanvy na mlieko, mlynčeky, sifónové fľaše. Čím viac sú používané a majú rôzne nedokonalosti, tým lepšie. Lebo vtedy je určite za tým nejaký príbeh a aj keď ho nepoznám, môžem si ho predstavovať. Utieranie prachu mi nevadí, za ten pohľad mi to stojí.

Cítim sa so všetkými tými vecami veľmi útulne a tak to má byť. Niekto k svojej pohode doma potrebuje minimum vecí, niekto tridsať porcelánových slonov na poličke a niekto staré veci po babičke. A to je super, že to je takto rôznorodé a preto sa nebojte dať do svojho bývania všetko, čo vám je príjemné a vždy sa na to s láskou doma pozriete.

Tvoje produkty majú veľmi uveriteľný vintage nádych a na svojom profile máš uvedené, že tvoríš “z nového staré”. V dielni máš odložené každé drievko a pred chvíľou si nám ukazovala zbierku fľašiek a dózičiek, ktoré zbieraš a prerábaš. Čo všetko dokážeš premeniť na vidiecky doplnok?

Keď som začínala, nemala som kde zohnať staré drevo. Tak začali moje hókusy pókusy a učila som sa na novom dreve urobiť ho starým. Nadchli ma staré debničky a tam to vlastne celé začalo. Chcela som, aby vyzerali staro a časom sa to podarilo. Našla som si svoju techniku, ktorú za tie roky mením a zdokonaľujem. Často sa mi stáva, že uvidím nejakú vec a hneď si predstavím, ako ju prerobím na niečo vidiecke a originálne.

Veľa vecí doma odkladám, hoci manžel rád všetko vyhadzuje. Ja vidím jogurt v sklenenom poháriku a už vidím ten pohárik, ako bude onedlho niečím iným. A šup, už je v krabici, kde mám takéto rôzne sklené obaly odložené. Niektoré čakajú dlhšie a niektoré hneď prerobím. Minule som objavila viečka na zaváranie, ktoré už nepoužívam. Nakoniec z nich vznikli obrázky v kombinácii s drevom. Aj odrezky dreva sa snažím využiť a robím z nich malé obrázky s drôtikom.

Mojim heslom je výrok od Pipi Dlhej Pančuchy: “Toto som ešte nikdy nerobila, to mi určite pôjde!”. A držím sa ho. Skúšam rôzne techniky na výrobu, dokonca som začala používať aj techniku dekupáž, ktorú som na začiatku zatracovala. Vekom som zistila, že veci treba najprv vyskúšať a až potom zhodnotiť. Taktiež ma nadchlo jemné krakelovanie niektorých vecí, ktoré potom vyzerajú ako starý popraskaný porcelán, či keramika a dodajú výrobku starý nádych.

Som samouk a všetko si skúšam sama. Moja tvorba je taká všehochuť. Maľujem poťahy na vankúše, háčkujem z jutového špagátu rôzne koše a tašky, vyrábam debničky, chlebníky, tabuľky, dekorujem lopáre, drevené valčeky na cesto, prerábam rôzne veci na vidiecke doplnky. Robím si to, na čo mám práve chuť a čo mi robí radosť.

Maľovaná doska Domov
39 €

Uvítacia tabuľka s ornamentom
32 €

Vidiecka drevená "lekárnička"
39 €

Svojej značke sa venuješ 13 rokov. Čomu si sa venovala predtým?

Bude to asi čudné, ale predtým som 13 rokov pracovala v maloobchode s elektrom a veľmi ma to bavilo. Túto vášeň som zdedila po ocinovi, ktorý bol opravárom elektrotechnických zariadení a po maminke zase kreativitu. Vždy som sa tešila, ked prišli nové veci a ja som si ich hneď naštudovala, aby som ich mohla predstaviť zákazníkovi a poradiť mu. Som typ, čo všetko robí naplno a tak je to aj teraz. Ale zrazu som zostala doma.

Na jednej strane som sa tešila, lebo sa blížili Vianoce a konečne som si naplno užila predvianočný čas v kľude. No na druhej strane som zistila, že v mojom veku som už nebola nikde žiadúca. A to som si myslela, že keď už nemám malé deti, tak to nebude problém. Ale bol. Dokonca som sa hlásila do jednej veľkej elektro predajne, kde hľadali presne niekoho ako som bola ja. Teda, aspoň som si to myslela. Poslala som žiadosť s tým, že to miesto určite dostanem, lebo som to isté robila 13 rokov a som hotový človek. No prišla ľadová sprcha: „Nespĺňate požiadavky a preto vás nemôžeme zamestnať“. Čítala som si to asi 10-krát. Napísala som znova, s otázkou: ako je možné, že nespĺňam? Veď všetko, čo požadovali, viem a nič sa nemusím učiť. Obratom mi prišla tá istá odpoveď. Neskôr som sa dozvedela, že som vedela veľa a preto ma nechceli. A vtedy som si pripadala, že som úplne zbytočná a nikto ma nepotrebuje.V tej dobe to bolo pre mňa hrozné a prvý raz v živote som mala obavu, čo ďalej.

Prenosná drevená debnička do záhrady
59 €

My sme veľmi radi, že ťa nevzali, pretože tvoj talent by nám na Sashe chýbal. Pamätáš si ešte na svoje prvé predané veci?

Ďakujem. Ja stále hovorím, že všetko zlé je na niečo dobré a asi to tak malo byť. Splnil sa mi sen, že budem robiť veci, čo ma bavia a to sa veru niekomu za celý život nesplní. Prišlo to síce v neskoršom veku, ale vďaka tomu, že deti sú už veľké, môžem sa svojej práci venovať naplno.

Prvá vec, ktorú som predala, bol dekorovaný poťah na vankúš a o pár dní na to lopárik s hodinami. Vďaka databáze objednávok na Sashe som si to dohľadala. Pamätám si, aká som bola pri prvej objednávke šťastná a skákala som od radosti. Bolo pre mňa niečo neuveriteľné, že v tom množstve predajcov si ma niekto všimol. Pripadala som si ako malá rybička, ktorú niekto omylom chytil vo veľkom mori. Ale bola som šťastná rybička.

Bavlnený poťah s včielkou
26 €

Si dôkazom toho, že začať tvoriť sa dá v každom veku. Čo ťa napĺňa na rukodielnej práci?

To je pravda, vek nehrá rolu, lebo keď človek chce, ide to. Ale zo začiatku som si veľmi neverila. Bola som deprimovaná tým, že som sa nikde nevedela zamestnať. Veľmi mi vtedy pomohlo, že som mohla doma všeličo prerábať a vymýšľať, no priznám sa, že to bolo aj cez slzy. Nechcela som byť neschopná žena, ktorá sa nechá vyživovať, lebo si nevie nájsť zamestnanie. Moja rodina bola úžasná a všetci ma podržali v tom, že sa mám tvoreniu venovať naplno a živiť sa tým.

Hneď ako začnem tvoriť, mám pocit, ako keby som dostala elektrický výboj a idem naplno. Už od malička som stále niečo robila rukami: štrikovala som, vyšívala, maľovala som kvetináče, robila ozdoby zo slaného cesta, skúšala som aj šiť, teraz dokonca háčkujem, maľujem, brúsim, vŕtam... a dúfam, že ešte dlho budem, aj keď moje ruky začala ovládať artróza a môj čas je už asi limitovaný. No ja ho využijem naplno, pokiaľ to pôjde.

Staré marocké drevené dlaždice
9 €

Máš v sebe veľa energie a radosti zo života. Čo ťa aj po rokoch tvorenia stále núti ráno vstať a s chuťou niečo nové vytvoriť?

Od malička som ranné vtáča, vstávam každý deň o piatej ráno. Mám vtedy oveľa viac energie a keď mám toho veľa (napríklad pred Vianocami), tak niekedy pracujem aj od štvrtej rána. Všade je neskutočný kľud a ja v tom kľude rada tvorím.

Vekom si uvedomujem, že aj keď svoju prácu milujem, tráviť čas so svojimi najbližšími je to najdôležitejšie. Nikdy nevieme, ako sa to zvrtne, čo som nedávno zažila. Učím sa to regulovať, lebo predtým som pracovala nonstop a mala som pocit, že musím ešte toto dokončiť a ešte toto začať a ešte toto nafotiť... Teraz idem s manželom na prechádzku, na kávičku, teším sa z vnučky, idem za maminou. Tvorenie ma počká a ja sa teším, čo nové mi napadne a čo nové vytvorím.

Ani sme nevedeli, že za značkou ste dvaja - ty a tvoj manžel Ľuboš. Ako máte rozdelenú prácu? Čo robíš ty a čo robí on?

Môj manžel je taký môj tichý spoločník. Poviem pravdu, že píly som sa vždy bála a tak som takéto práce prenechala manželovi, ktorého to zase baví. Keď si spomeniem, ako sme začínali, musím sa usmiať. Prvé tabuľky a debničky vznikali doslova na kolene, vonku, v akomkoľvek počasí. Nemali sme žiadne stroje na pílenie, len ručnú pílku a keď tá nestačila, manžel to išiel napíliť k rodičom. Časom sme si začali kupovať náradie a postavili záhradný domček aj s miestom na pílenie a tvorenie.

Náš systém spolupráce je taký, že ja mu nakreslím a napíšem čo by som chcela, on to zhodnotí, či také niečo zvládne. Je tiež samouk. Následne riešime rozmer, tvar, nakreslíme si plánik a on sa pustí do práce. Niekedy mu nechám voľnú ruku a keď má chuť, vymýšľa z odrezkov dreva rôzne debničky. A potom nastúpim ja a začnem moriť, brúsiť, maľovať... Niekedy sme už tak prepojení, že pozeráme film, zbadáme tam nejakú “starinku” a hneď spolu reagujeme, že to by sme mohli vyrobiť.

Spolupracovať s manželom ale určite nie je taká idylka, ako sa zdá. Keď ste si zariaďovali domček, pomáhal ti splniť všetky tvoje predstavy? Boli ste na jednej vlne?

Tak asi v žiadnom manželstve to nie je len idylka. Ani u nás a veľa vecí, čo som si vymyslela doma alebo v záhrade, som si musela „jemne“ presadiť. Bolo to tak aj pri tehlovej stene v spálni. Keď som to navrhla, že by sa mi to páčilo, tak prišli samé výhovorky ako sa to nedá. Lenže ja som bola pevne rozhodnutá a tak som rýchlo objednala tehlový obklad. Lebo veď, keď to už bude doma, čo s tým? (smiech). A tak sme sa do toho pustili.

No poviem vám, rozvádzali sme sa štyrikrát, týždeň sme sa nebavili a vypočula som si všeličo. Keď som to však upratala, premaľovala posteľ a všetko uložila, skonštatoval, že to vyzerá super a je rád, že sme sa do toho pustili. (smiech) Niekedy to trvá dlhšie, kým ho presvedčím, ale viem, že vždy sa k tomu dopracujeme a vždy je aj spokojný. A funguje to aj opačne.

Ktoré ročné (či sviatočné) obdobie máš najradšej a čo ťa na ňom inšpiruje?

Od malička milujem Vianoce a asi je nás viac. Keď som bola malá, už od Mikuláša som sa tešila na pečenie koláčikov, upratovanie, vôňu Diavy, púšťanie platní s vianočnými koledami, prvé výklady s vianočnou výzdobou a vônu mandaríniek, na ktoré sme stávali v dlhých radách pred obchodom. Vtedy som chodila často do papiernictva a kupovala som si vianočné pohľadnice s obrázkami maliara Josefa Lady, ktoré stále mám odložené. Milovala som tie jednoduché kombinácie ihličia, medovníkov, jabĺčok, hlinených nádob, sviečok. A to mi zostalo. Syn mi nedávno povedal, že doma máme vždy najkrajšiu výzdobu a na sviatky doma sa teší.

Asi najviac sa teším na začiatok adventu. Vždy si poviem, že sa pripravím, no v tomto období mám veľa objednávok a tak to nikdy nestihnem. Vždy improvizujem a nikdy nič nekupujem. Poobzerám sa, čo by sa na dekoráciu hodilo a využijem rôzne staré veci – sito, váhy, hlinené misky, drevený valček na cesto, formičky. K tomu pár vetvičiek, jabĺčka, orechy. Stromček nezdobíme, dáme mu len svetielka. Presne tak, ako som to videla na tých vianočných pohľadniciach. Žiadne trblietky u nás nenájdete, len trblietanie sa sviečok, ktoré máme všade. Je to pre mňa nakrajšie obdobie.