Možno Ťa prekvapi tento názov žurnálu ale úplne to vystihuje moju terajšiu tvorbu.

Posledné mesiace som veľa premýšľala nad tým, čo vlastne chcem tvoriť ďalej, kam sa posunúť.

Často som sa pristihla pri tom, že rozmýšľam, aké farby sa budú predávať, aký strih je práve populárny alebo čo bude mať väčší úspech.

A potom som si povedala – stačí.

Dám Ti jednoduchú otázku:

Koľko svetrov som si uplietla? Svetre ktoré nosím ja?

Nemám ani jeden sveter!!!

Hrozné, prekvapivé? 

Možno. 

Ale ako sa hovorí: Obuvník chodí bosý. Tak to úplne platí aj o mne.

Preto som sa tentokrát rozhodla, že upletiem svetre, ktoré by som si obliekla  ja sama. Také, pri ktorých som sa nemusela prispôsobovať trendom ani očakávaniam. Vybrala som farby, ktoré mám rada - smotanovu, ružovu, hnedú. Priadze, ktoré milujem, a vznikla kolekcia, ktorá je asi zo všetkých doterajších najviac moja. 

Nazvala som ju Šepot lesa.

Rovnako spontánne vznikli aj fotografie.

Nechcela som ateliér ani dokonale pripravenú scénu. Zobrala som svetre do lesa, na lúku plnú kvetín a poprosila manžela aby bol mojím fotografom, obliekla si ich a fotili sme tam, kde sa cítim najlepšie.

Možno nie sú dokonalé. 

Ale sú skutočné.

A presne taká chcem, aby bola aj moja ďalšia tvorba.

Čo na ňu povieš? Napíš mi Tvoj názor, určite poteší.

 Ďakujem, že ste tu so mnou a že mi dovolíte tvoriť aj také kúsky, ktoré vznikajú jednoducho zo srdca

Všetky tieto svetre sú zatiaľ skladom, neváhaj, onedlho ich vezmem na letné trhy.