V dobe, keď sa náušnice kupujú v trojbalení za cenu dvoch rožkov a retiazky sa lámu skôr než si stihneš dať selfie, je byť handmade šperkárkou tak trochu rebelstvo. Lebo ručne robený šperk – to nie je len „niečo, čo sa leskne“. To je malý kúsok duše zaliaty do epoxidovej živice (a niekedy aj do nervov, keď bublinky robia, čo nemajú).

Vieš, často sa stáva, že niekto príde k stánku, chytí do ruky priesvitný prívesok so sušeným kvietkom a spýta sa: „A toto ste ako spravili?“ A keď začneš rozprávať o formách, liatí, brúsení, o tom, ako kvietok sušíš týždeň v knihe medzi receptom na makovník a zabudnutým účtom… zrazu sa v očiach objaví rešpekt. Lebo ten šperk nie je z pásovej výroby. Ten šperk niekto vymyslel, vytvoril a dal mu život.

A tak si tu my – živicové čarodejnice – a tvoríme proti prúdu. Proti rýchlosti, proti lacnote, proti uniformite. Nie preto, že by to bolo ľahké, ale preto, že veríme, že každá vec, ktorá vznikne rukami a srdcom, má zmysel. Že aj keď ju niekto možno prehliadne, raz príde ten „jej“ človek. A vtedy to cvakne. Doslova – keď si zapne náušnicu.

Fast fashion možno hučí a bliká, ale handmade šperk šepká. A práve v tom je jeho čaro. Nejde o to, aby si mala dvadsať rovnakých kúskov. Stačí jeden. Ten, ktorý je tvoj.

A ten ti neurobí radosť len raz – ale zakaždým, keď si ho dáš.