Aj dnes muž môj, mnou toľkokrát ospevovaný, do neba vynášaný, nezostal nič dlžný svojej povesti ...

Nebudem sa osievať ... narodeniny, meniny, či inšie významné sviatky zlievajú sa aj v mojej hlave v jednu beztvárnu dátumovú hmotu ... oneskorené telefonáty, smsky, splašené priania ... ešte aj tie vlastných detí dátumy, odkedy sú dve, v jedno sa zliali a keď sa na úradoch, doktoroch či tam či onam pýtajú tápem a naprázdno ústa otváram ... dátum svadby prezieravo na vlastný popud nechala som si do bieleho zlata vytesať ... istota je istota ... a predsa sme ešte ani jedno výročie včas nestihli osláviť  ... trapas ...

A tak keď som ráno zašípila, že muž ani potuchy o dnešnom dátume nemá (div sa svete  svoj si pamätám), keď som to zašípila aj pri obednom telefonáte a dokonca i po jeho popracovnom návrate domov, v duchu som si ruky medlila ako mu o polnoci načisto pokrytecky jeho ľahostajnosť vykričím!

A prd!

Príliš časté telefonáty na môj inak skôr tichý telefón a nakoniec jasná informácia telefonujúcej sestry moju škodoradosť prekazili.

A že nič nezbúcha ešte pred zotmením?

Zbúcha, zbúchaš, zbúchame ... zbúchal ... a načisto dojal :)

Tak takto to tento rok moji chlapci ... a potom, že ich neľúbiť ...