Ako rodáčka z Nitry by som sa s vami chcela podeliť o príbeh, ktorý stojí za mojou najnovšou maľbou Nitrianskeho hradu. Tento hrad nie je len historickou dominantou môjho rodného mesta - je pre mňa symbolom domova a najrannejších spomienok.

Vyrastala som v mestskej časti Párovce a moje detstvo bolo nerozlučne späté s parkom pod hradom. Pamätám si tie dlhé popoludnia plné smiechu, hier a radosti. S kamarátmi sme sa ako deti naháňali po kľukatých cestičkách, ktoré stúpali až k hradným múrom. Tieto chodníčky boli svedkami našich detských dobrodružstiev... a neskôr aj prvých nesmelých lások.

Keď som maľovala Nitriansky hrad, chcela som ho zachytiť tak, ako som ho vnímala očami dieťaťa - majestátny, hrdý, vždy prítomný. Vždy tam bol, týčil sa nad mestom, pozorovaný spod tieňa stromov z parku.

Pre mňa, ktorá v Nitre stále žijem, je pohľad na hrad každodenným obrazom. No uvedomila som si, že pre mnohých, ktorí z Nitry odišli - bývalí spolužiaci, priatelia z detstva od susedov, či iní rodáci, ktorých vietor zavial do sveta - je to vzácny pohľad, ktorý im možno chýba.

Maľbu som tvorila aj s myšlienkou na tých, ktorí si našli nový život ďaleko od Nitry.
Pre nich - a pre všetkých, ktorí Nitru nosia vo svojom srdci - som chcela vytvoriť obraz, ktorý bude mostom. Mostom k spomienkam, ku koreňom, k domovu.

Tento obraz nie je len zobrazením hradu. Je to kúsok Nitry, ktorý si môžete vziať so sebou. Je to pripomienka domova a detských čias.

Ak vás tento príbeh oslovil, alebo ak poznáte niekoho, komu by takýto kúsok domova urobil radosť, budem rada, ak sa podelíte v komentároch. A samozrejme, ak máte aj vy svoje vlastné silné spomienky na Nitru a hrad, podeľte sa o ne. Zdieľanie našich príbehov a spomienok nás spája a obohacuje.