Keď stratíte blízkeho človeka, stane sa to, že či chcete alebo nie- uzavriete sa. Aj keď navonok, ste strašne super-truper okáčko a snažíte sa brať veci s nadhľadom. Nejde to. Vnútri proste viete, že klamete samých seba, že ste len také malé úbožiatko a keby ste mali šancu, budete plakať aj zo spánku. To nie je o ľútosti, často je to len taká prapodivná úzkosť, že čas sa nedá vrátiť.
Raz však príde chvíľa, kedy sa dokážete na to všetko skryté pozrieť aspoň trochu reálne a kúsok z toho zamknete hlboko a ten zvyšok nejak proste vyplavujete.
V slovách
V knihách
V kresbách
Stanete sa smutným človekom pre samého seba. A na otázku "ako sa máš" sa vám veľmi ťažko odpovedá.
...
Som vďačná za ľudí, ktorí si ku mne/ku nám našli cestu a ktorým tie moje vyplavené obrázky (v smutno-zvláštnych chvíľach) urobili radosť.
Keď stratíte blízkeho človeka nemám recept, ako sa všetky tie pocity dajú vyliečiť. Ale rozhodne je dobré vyjsť zo svojho smútku a dovoliť iným dotknúť sa vás ich radosťou. Pamätajte na to.
PS: moje inšpirácie všade okolo a pár ilustrácii pre náš bumpkin tattoo projekt
PS2: dúfam, že sa máte dobre ♥
mávam lu.