Asi sa každý z nás dostane v živote do situácie, kedy uviazne. Zrazu si uvedomí, že stojí v čomsi lepkavom, mazľavom, šmykľavom. Zamzrne, premýšľa ako z toho von. A nevie...
I mne sa to stalo tentokrát, že som sa ocitla v živote, kedy jednoducho neviem. A ako bonus, opustila ma chuť tvoriť. No a tá potvorka mi chýba zo všetkého najviac....
Od nepamäti som bola (po)tvorivý tvor, a tvorenie pre mňa nebolo len realizáciou niečoho hmatateľného, ale samotný proces bol pre mňa vždy prostriedkom vyrovnávania sa so všetkým, čo som prežívala. Sklamania, radosti, rozhodovania....
A vždy keď som chytila nožnice do rúk či ako staršia sadla za šijací stroj, vždy som od svojej tvorby vstávala s pocitom "aha, už viem!". A vedela som nielen nejaký nový postup či vyskúšala som novú techniku niečoho, ale vedela som kam v živote ďalej. Čo so životom ďalej. Dostala som nápad ako si niečím poradiť a silu ako niečo zvládnuť.
Zrazu tápam, motám sa....
Som roztržité motovidlo. Veľmi, veľmi by som chcela dostať chuť tvoriť a prežívať to, čo som niekedy pri tom prežívala. A nielen to, ale aj viac!
... a tak teraz skúšam svoju druhú najobľúbenejšiu tvorivú činnosť.
Písanie.
Viem, že tieto riadky takmer nikto čítať nebude. Viem, že blogy nie sú už veľmi v kurze.
Ale ako som neskonale vďačná celému sashe, za to že vôbec je a dáva tento prekrásny priestor toľkým tvorivým ľuďom, ešte vďačnejšia som, že dáva priestor a takýmto snílkom, aby si mohli vylievať srdce a dušu aj prostredníctvom písmenok...
Verím, že to raz príde znova. Že sa to vráti. Tá chuť, ten pocit, ten chtíč, tá radosť....
Prajem ju nielen sebe, ale aj všetkým, ktorí tiež majú pocit, že zapadli....