Domov » Žurnál+ » Autor: Lucia Laciaková

Žurnál+

O prachu, hradnej bráne a správnom načasovaní

Lucia L. » Nové výrobky / 2018-07-23 12:23:25 /  6 komentárov / 38 lajkov

Poviem Vám jeden starý príbeh, ktorý som nedávno počula, a ktorý, ako inak, sa ku mne dostal v tom najlepšom možnom načasovaní. Dnes vám ho neprerozprávam tak, ako som ho počula, ale tak, ako vo mne ostal a ako by som ho chcela podať ďalej ja.


Pred hradnou bránou akéhosi starého mesta sedával už roky jeden žobrák. Nežobral však. Iba tam deň čo deň nenápadne sedel, málokým povšimnutý, málokým videný. Vedľa neho, na zemi, len prasknutá hlinená žobrácka miska, do ktorej z času načas hodil niekto drobnú mincu či kus oschnutého chleba. Žobrák vždy s láskou poďakoval a na znak úcty zopäl svoje tenké ruky a ľahúčko sa uklonil.
Stráže pred bránou si ho nevšímali. Vlastne na to nemali dôvod, keďže žobrák nikoho neobťažoval a akosi sa už po tých rokoch stal tichou súčasťou vstupnej scenérie starobylého mesta. Nevedno, koľkých pocestných za svoj život pozdravil, nevedno, koľko párov nôh prešlo popri ňom bez povšimnutia, no jeho oči si pamätali, zdá sa, každý jeden krok.


Bolo skoré ráno, keď konské povozy vychádzajúce z mestskej brány zúrivo rozvírili prach. Ten sa v jasných lúčoch slnka zatrblietal a v pravidelnom tanečnom rytme pomaly sadal na žobrákove sivé vlasy. Vyzeral pokojne, akoby ho nikdy nič nerozhodilo, akoby jeho uši netrhal dupot konských kopýt, či vrzgot starej železnej brány, ktorú stráže otvárali každý deň pred svitaním. Vyzeral dokonca, akoby mu ani nič nechýbalo, akoby jeho staré ruky mali odjakživa všetko, po čom by človek mohol kedy túžiť. Zvráskavené, zoschnuté a tvrdé, no predsa jemné vo svojich pohyboch ďakujúce za každú suchú kôrku či letmý pohľad od pútnikov.
Keď prach z konského povozu už zabudol na svoj posledný tanec a vzduch bol znovu číry, pokračoval žobrák opäť vo svojej jedinej činnosti. Sedel a pozorne sa díval.


Sledoval pohyb ľudí. Pozoroval prichádzajúcich pocestných. Ich odev, ich pohyby, ich srdcia. Jeho sivomodré staré oči akoby čítali z ich tvárí každý jeden životný príbeh. Riadok za riadkom. Slovo po slove. Každé jedno písmenko odčítaval zovšadiaľ. Z ich úst, z vrások na ich tvárach, zo žíl vystupujúcich na chrbtoch ich dlaní. Zo starých klobúkov, ktoré ich mali chrániť pred silným africkým slnkom. Bez posudzovania, bez pocitov, bez závisti, bez žiadostivosti. Presne ako to slnko, ktoré svietilo na všetkých rovnako, keď na oblohe niet ani mráčika. Len čistým jasným svetlom prenikajúc do všetkých vrstiev pokožky. Jeho oči však prenikali až pod ňu. Vraví sa, že kto mu pohľad do očí opätoval, hoci len kradmo, čo i len na pár sekúnd, cítil jemné pichnutie pri srdci. Presne také, ako vo chvíli, keď po rokoch stretnete starého priateľa. Srdce Vám poskočí radosťou a ako ťažký kostolný zvon rozozvučí steny celého Vášho bytia.
Aký bol vtedy deň, alebo koľko mrakov sa vtedy preháňalo po oblohe, nevie nik. Ku bránam mesta sa pomalým, no rozhodným krokom priblížil neznámy pocestný. Pár metrov od brány zastal, zhlboka sa nadýchol a rozhliadol sa. Stráže mlčky stáli plniac si svoje povinnosti. Pútnik im venoval iba letmý pohľad a podišiel priamo ku žobrákovi.


„Prajem ti požehnaný deň, dobrý muž. Nemám žiaľ žiadne peniaze ani jedlo, ktoré by som ti mohol dať. Mám však na teba jednu otázku predtým, ako prejdem bránami tohto neznámeho mesta. Smiem?“
Žobrák zdvihol zrak a prívetivo sa usmial. Neodpovedal, len slabo pokýval hlavou na znak súhlasu.
„Akí ľudia žijú v tomto meste? Chcel by som vedieť, čo ma tam čaká, predtým, ako doň vstúpim.“ Vysvetlil pocestný.
„Vidím, že ideš z ďaleka.“ Poznamenal žobrák. „Tvoje topánky prekročili mnoho mostov ponad rieky a prach na tvojich lýtkach pochádza zo vzdialených miest..“
Pocestný mlčky prikývol.
„Akí ľudia žijú tam, odkiaľ prichádzaš?“ Opýtal sa ho žobrák.
Otázka pútnika zaskočila, keďže čakal odpoveď, no po chvíli s úsmevom odvetil: „V mojej rodnej dedine sú ľudia čistého srdca. Sú veľmi milí a pohostinní. Hoci osud ľahký nemajú, pomáhajú si navzájom a nešetria milým slovom. Ku cudzím či blízkym. S odvahou čelia všetkým výzvam, ktoré im život privádza do cesty a s pokorou a porozumením prijímajú prehry. Tešia sa z výhier, aj z maličkostí a každé ráno ďakujú za nový deň.“
Žobrák sa na chvíľu zadíval kamsi za horizont a potom pokojne odvetil. „Prichádzaš veľmi dobre, mladý muž. V tomto meste sú presne takí istí ľudia. Cíť sa u nás ako doma.“
Pocestný sa potešil, žobrákovi sa na znak vďaky uklonil, ešte raz sa zhlboka nadýchol predtým, ako pomalým no rozhodným krokom prekročil brány do starého mesta.


Prešlo pár dní a pred bránami sa znova objavil pocestný. Tento bol však iný, aj keď tiež prichádzal z ďaleka. Zastavil priamo pred bránou, pohľadom prešiel hradby zprava doľava, zhora nadol si premeral stráže a pohľad upriamil na žobráka sediaceho neďaleko nich.
„Hej ty!“ Oslovil ho bez pozdravu. „Akí ľudia žijú v tomto meste?“ Opýtal sa žobráka a netrpezlivo prešľapoval z nohy na nohu.
„Vidím, že ideš z ďaleka.“ Poznamenal kľudne žobrák. „Tvoje topánky prekročili mnoho mostov ponad rieky a prach na tvojich lýtkach pochádza zo vzdialených miest.
Pocestný zvraštil tvár a pohľadom skĺzol ku svojim topánkam.
„Čo ťa je po mojich topánkach, žobrák!“ Pýtal som sa ťa niečo a čakám na svoju odpoveď, nie na hodnotenie mojich topánok!“
Žobrák sa prívetivo usmial. „Nemyslel som to v zlom, mladý pane. Predtým, ako ti však odpoviem, opýtam sa niečo ja teba.“
„Tak sa pýtaj, ale rýchlo, nemám toľko času.“ Odvetil nevoľky pútnik.
„Akí ľudia žijú tam, odkiaľ prichádzaš?“
Pocestný za zachechtal a vzápätí jeho kútiky úst padli nadol ako staré mosty, cez ktoré už prešlo tisíce konských povozov.
„V mojom meste sú ľudia zlí.“ Povedal s hnevom. „Závidia si, neprajú, navzájom sa osočujú a vinia druhých za svoje nešťastia. Sú zatrpknutí a podozrievaví. Porovnávajú sa so susedmi a ubližujú si. Nachádzajú chyby na všetkom a všetkých okolo nich. Často sú smutní a ich hlasy sú hrubé, netrpezlivé a plné trápenia. Len ťažko je medzi nimi žiť spokojne a nájsť aspoň trošku šťastia. Preto som odtiaľ odišiel.“
„Bojím sa, že sa budeš musieť vrátiť tam, odkiaľ prichádzaš, pane.“
Odvetil žobrák.
„V tomto meste, totižto, žijú presne takí istí ľudia.“


Tento príbeh mi porozprával kamarát. Len veľmi stručne, niekoľkými vetami, pár dní predtým, ako sme mali odletieť na dovolenku. Deviati. Partia blízkych, no predsa celkom odlišných ľudí. Povahovo, vekovo, v každom smere. Jedno sme však mali spoločné. Túžbu oddýchnuť si, na pár dní vypnúť a užiť si plnými dúškami všetko, čo letná dovolenka s deťmi ponúka.
A ako to pred odjazdom vždy býva, dostali sme sa trochu do stresu. Vynárali sa všetky možné otázky a odporúčania od známych. Akým lietadlom ideme, aký starý je hotel, či máme lieky na všetko možné aj nemožné, čo by sme tam mohli dostať, či sú tam pavúky a jedovaté hady, či tam nie sú nepokoje, či sa nebojíme teroristov, či budeme vedieť vybaviť izby aspoň na jednej chodbe, či budú mať balkón, či sa deti medzi sebou nebudú hádať, či zvládneme svoje rozdiely, akí ľudia tam žijú, či sú chudobní a strádajú, či sa tam kradne, či je to tam bezpečné. A tak ďalej. Otázok bolo milión a ani na jednu z nich sme si nedokázali odpovedať tak, aby sme upokojili narastajúce vzrušenie z blížiaceho sa odchodu.

A potom prišiel tento príbeh. Príbeh o tom, že kamkoľvek pôjdeme a v akomkoľvek zložení, čaká nás presne to, čo si so sebou a v sebe nesieme. Nič viac. Len presný odraz nášho vnútra, ktorý sa na nám bude zrkadliť. Jasným a čistým odrazom všade, kam sa pozrieme. V ľuďoch, v situáciách, v okolí, vo vzťahoch.
Tak sme sa ukľudnili, pobalili a odleteli. S poznaním, že čokoľvek sa prihodí, vieme kde upriamiť pozornosť a na koho za to ukázať prstom. A hlavne, s kým si to vyriešiť.

 
A že to bola nielen krásna, pohodová, ale aj poučná dovolenka, tak za to môže aj tento veľmi presne načasovaný príbeh. A skvelí ľudia, ktorí boli jej súčasťou.


Milí priatelia, želám Vám krásne a pohodové leto, veľa bdelej pozornosti a kopec úžasných príbehov, ktoré zanechajú stopu na našich cestách, povedú naše kroky tým správnym smerom a otvoria hradné brány do miest, kde sa môžeme stretnúť. Navzájom a pritom sami so sebou.


No a na záver Vám chcem ešte ukázať pár noviniek. Preddovolenkových, ale aj po, fotených na mojom obľúbenom mieste. Pred bránami. Teda pred jednou. Tou našou. Síce starou a hrdzavou, ale vedúcou tam, kde to máme radi. Domov ;)

Komentáre

Barsi Tento príbeh som už tiež počula :) Pekne napísaný žurnál a krásne fotky, ako vždy.. :)

2018-07-23 13:08:06

drotar.mlich Nie len krasne saty ,ale aj krasnz vesiak.Zerlam krasne dni.

2018-07-23 14:52:41

tvojobal Pekne si ten príbeh podala. Aj ja sa riadim heslom, že s akým srdcom niekam prídem, s takým aj odídem...

2018-07-23 15:17:27

LucLac Ďakujem veľmi pekne :) ;)

2018-07-24 06:53:57

annya Pekný príbeh, pravdivý a veľmi krásne vecičky :-)

2018-07-25 08:21:11

Lubka-Gustik Uau! Toto ma úplne dostalo do kolien! To je silné posolstvo, každému má čo povedať. Ako sa vo vode odzrkadľuje tvár, tak aj človeku sa odzrkadľuje na tvári to, čo má v srdci... Ďakujem za krásny príbeh

2018-12-10 16:16:08

Pre komentovanie musíš byť prihlásený, nejde to ináč.

Vecičky nájdete

V žurnáli sú spomínané:

 - Vreckové šaty s maľbou Still - 9526472_Vreckové šaty s maľbou Still by LucLac
 1 komentárov
 Páči sa 90 ľudom
88,- €
 - Šaty Capri - 9707312_Šaty Capri by LucLac
 1 komentárov
 Páči sa 71 ľudom
64,90 €
 - Šaty SummerHearts  - 9721129_Šaty SummerHearts by LucLac
 Páči sa 52 ľudom
48,- €
 - Šaty SummerHearts  - 10457170_Šaty SummerHearts by LucLac
 1 komentárov
 Páči sa 86 ľudom
39,90 €
 - Blue Butterfly - 10575871_Blue Butterfly by LucLac
 Páči sa 48 ľudom
11,90 €

TOP Žurnál - Týždeň

Najlepšie žurnály posledného týždňa TOP žurnál mesiac »

TOP Žurnál Mesiac

Najlepšie žurnály mesiaca

Viac »
Kompletná hitparáda žurnálov »