Vädnú mi ruže. Vianočné. Ako každý rok, hoci som sa tento rok rozhodla si ich nekúpiť. Tento rok som ich dostala darom. Aj s venovaním, v ozdobnom celofáne, so zápichom snehuliaka a červenej hviezdy. Na meniny.
Nepomohlo. Obe vädnú a mňa to hnevá. Rozmýšľam, či to začať brať osobne a či ich zas budem musieť vyhodiť.
Najskôr však googlim. Vraj na to, aby mohla vianočná ruža zakvitnúť v celej svoje kráse, potrebuje dostatok tmy. ?!?!?
Tmy? Prekvapilo ma to. Väčšinou to býva tak, že kvety potrebujú dostatok svetla. Jednu rastlinu som už týmto spôsobom resuscitovala. Bola pri skrini na starožitnom podstavci, spočiatku krásna, bujná a celá spokojná, nalakovaná voňavým extra lakom z kvetinárstva, aby som si ju chcela kúpiť. Fungovalo. Kúpila som ju.
Po pár týždňoch však slečna akosi osmutnela, zvesila listy, zmenila farbu, lak sa stratil nevedno kam a nepomáhali ani oslovenia či rozsiahlejšie terapeutické rozhovory. To som tiež kdesi čítala. Že s rastlinami sa treba rozprávať. Potom vraj kvitnú do krásy, lebo cítia, že im venujete pozornosť. Táto myšlienka sa mi páčila. Veď ktorá živá bytosť nepotrebuje pozornosť, že?! Tak som skúsila, no nič. Asi nie je odtiaľto. Rozmýšľam. Bude cudzokrajná! Jasné...googlim... južná amerika? Španielsky ešte neviem, ale snažím sa. "Olá, seňoríta" - ševelím nesmelým hláskom z desať centimetrovej vzdialenosti. "Como estas?" - skúšam podísť bližšie. Toto kaktusoidné čudo však nereaguje. Možno zle vyslovujem. Nevadí, vyskúšam najťažší kaliber. Toto musí zabrať! "Te quiero, mi amor!" Intonujem už vášnivo. Tuším som ju aspoň rozosmiala.
A možno pomohol fakt, že tento druh kvetu potrebuje svetlo. Toto som už vygooglila. Žiadny polotieň, tieň! Svetlo. Veeeeeľa svetla. A málo vody. Takže odkedy je na parapete, opäť sa na mňa usmieva. A to s ňou vôbec nekomunikujem. Ani len v slovenčine. Iba čo ju zalievam. Sem tam. Normálne slovensky, našou vodou zo studne. Trikrát do týždňa. Tak. Lebo toto je presne to, čo táto rastlina potrebuje.
Keby vedeli kvety rozprávať, tak by mi ani jeden nezvädol. Nezoschol. Neumrel. Prisahám! A už tobôž nie bez toho, aby čo i len raz vo svojom rastlinnom živote nemal možnosť vykvitnúť v celej svojej kráse. Ako ten môj neboráčik kaktus v obývačke už piaty rok.
Ten som si tiež preverila len nedávno. Kaktusisko nekvitne, lebo mu je jednoducho teplo. Fajn, takže ten takto. Nespratník. Ale ja mám chladno len v chodbe a v chodbe čas netrávim, lebo mi je tam zima. Ako donútiť kvitnúť tohto ničomníka v mojej obývačke? Došľaka! Aby som sa na neho mohla pozerať, aby mi robil radosť tam, kde je dobre MNE. A najlepšie na ružovo. Takým cyklaménovým nádychom. To by sa mi páčilo.
Takto to však evidentne nefunguje. Ani pri kvetoch, ani pri ľuďoch.
Dnes sme tak trochu rozoberali vzťahy. Kúsok po kúsku. Vlastne takmer do molekúl. Tak trojgeneračne. Z troch rôznych perspektív hľadajúc spoločné priesečníky. Každá po svojom, z vlastných skúseností a zážitkov. Z vlastných postrehov a vlastného hľadania. Z vlastných momentov šťastia i z vlastných bolestí. Vzorec sme však nenašli. Žiaden univerzálny.
Asi sme ako tie kvety. Každá potrebujeme niečo iné. Každá rastieme po svojom, vädneme za iných podmienok, každej z nás sa darí pri inom množstve svetla, či tmy.
A každá máme predstavu. O sebe a o tom, kde by nám to pasovalo, kde by sme chceli kvitnúť a akým smerom. Akej farby by sme chceli (mali) byť. S kým by naše odtiene tak krásne ladili. Radíme si navzájom a máme svoju predstavu, a možno dokonca predstavu iných ľudí, ktorí nám ju vštepili. Rodičia, spoločnosť, priatelia, filmy, knihy.. Už len to slovo - vštepili..
Dnes som zadala do googla ešte jednu otázku: "Koľko druhov rastlín existuje na zemi?" a vyhodilo mi toto: Na Zemi je možno až 40 miliónov rôznych druhov zvierat a rastlín..
Každý potrebuje niečo iné na to, aby mohol kvitnúť. Nielen prežiť. Ako môj kaktus v obývačke. Idem ho teda zaniesť do chodby, lebo viem, že svoj plný potenciál bude vedieť dosiahnuť len vtedy, keď bude mať to, čo potrebuje on. Nie ja. A niečo mi vraví, že keď zakvitne - trebárs aj načerveno - ja sa budem tešiť tiež. A oveľa viac.
Takže, milí priatelia, čím ste Vy?
Vianočnou ružou, kaktusom, papraďou či popínavým brečtanom? Ja to ešte presne neviem. Asi som tak trochu vianočnou ružou. Alebo aj nie. Len pomaly zisťujem..
Do nového roka si však želám (a Vám tiež), aby sme sa našli. Aby sme dokázali "vygoogliť" kto sme a čo potrebujeme na to, aby sme mohli kvitnúť v celej svojej kráse. Aby sme mohli byť samými sebou. A nielen na chvíľu. Nielen sviatočne. Ale každým rokom. Aby sme vedeli, pri ktorých iných rastlinách budeme vedno rásť a ktoré sú cudzopasné :) Aby sme s citom dokázali určiť, kedy potrebujeme poliať, kedy pohladiť, kedy potrebujeme milé slovo (v hocijakom jazyku :P ), kedy potrebujeme viac svetla a kedy by sme si mali vychutnať tmu. Kedy sa nechať trocha pristrihnúť a kedy zas bujnieť v plnej kráse. Kedy zhodiť staré listy a kedy len čakať a nerobiť nič. Len tak byť. Samými sebou.
Do zakvitnutia priatelia! ;)
Lucia
PS: Obrázky v texte s ním nijako nesúvisia, ale sú tam. A sú moje. Lebo ja si kvitnem písaním aj kreslením. Tak ;)